Rozhovor v Denníku N s Tomášom Klepochom
 

Rozhovor v Denníku N s Tomášom Klepochom

26.09.2016

Okrem pedagóga je Mgr. art. Tomáš Klepoch aj aktívnym umelcom. Čomu sa venuje a ako sa k umeleckej činnosti dostal a ako ju vníma si prečítajte v rozhovore, ktorý poskytol Denníku N.

Všetko sa hýbe a bliká, on obrazmi zastavuje čas

Zdroj: Denník N Rubrika/Relácia: kultúra Autor: JANA NÉMETH Dátum: 26.09.2016 Strana/Poradie správy: 12 Ave hodnota: 3272.70

Dnešné vydanie novín ilustrujú linoryty a drevoryty Tomáša Klepocha, ktorý rád komentuje všetko, čo okolo seba vidí – všetky príznaky hnusu aj banálne výjavy

Bol také to talentované decko, čo doma stále kreslí a maľuje. Spolužiaci zakladali medzi petržalskými panelákmi kapely, on so svojím kamarátom po nociach kreslil a maľoval, čo práve zažíval. Odvtedy prešlo veľa rokov, ale na tomto sa nič nezmenilo.
Tomáš Klepoch dnes rýpe do lina aj do dreva, robí ilustrácie a potýka sa s otázkou, čím vlastne je. Odpovedá jednoducho: umelec. „Tak by na to odpovedal človek vonku, ale u nás na Slovensku sa to nenosí. Akoby si človek musel vybrať iba jedno a nemohol si robiť všetko, čo ho baví,“ hovorí rázne.
Vie, že pre kunsthistorikov je náročnou úlohou, lebo nepasuje do žiadneho vzorca. Veď aj tú grafiku, ktorej sa venuje najviac, robí po svojom. Na truc. Vystavuje surové matrice, robí z nich inštalácie, rýpe do nich dlátom aj motorovou pílou. Keď pracuje, počúva audioknihy, prenosy z  parlamentu aj diskusné relácie. Videl už všetky. Stačí mu malý podnet a  hneď snorí po informáciách prakticky o čomkoľvek. O svojom rebelantstve hovorí v minulom čase, no je zrejmé, že to nie je rebelantstvo, ale chuť robiť si veci po svojom bez kompromisov, a tá u neho, našťastie, nemizne ani časom.
„Mám to jednoduché. Tvorím to, čím žijem. Ja viem, že dnes sa nosia koncepty a témy a oblasti záujmu a frázy a  reklamné umelecké reči. Mňa to nezaujíma. Robím to, čo ma práve zasahuje – a pokojne to môže byť aj banálna vec, ak som presvedčený, že je to ono, tak idem do toho na tisíc percent,“ hovorí Tomáš Klepoch.

OD LOPATY K UMENIU

Neprišiel k tomu úplne priamočiaro z detskej izby v Petržalke. „Najprv som sa musel sám proti sebe vzbúriť, aby som sa so sebou vedel zmieriť,“ hovorí so smiechom. Po gymnáziu, na ktoré ho racionálne nasmerovali rodičia, totiž nevedel, čo so sebou. Túžil robiť umenie, prihlásil sa dokonca k Milošovi Koptákovi na umeleckú nadstavbu, ale ešte to nebolo ono, ešte potreboval čas. „Bol som mimo, rebel. Pohŕdal som systémom prijímačiek na VŠVU, nevedel som pochopiť, že mám chodiť na  konzultácie a pripraviť sa.“
Zbalil sa a odišiel na dva a  pol roka do Španielska. Urobil si vlastnú vojnu. „Najprv som bol ako Kerouac, ale skončil som normálne pri lopate,“ hovorí so smiechom. Vrátil sa domov a s čistou hlavou urobil prijímačky. Ešte stále chcel maľovať, ale Miloš Kopták mu radil, nech ide na grafiku, že tam sa naučí veci, ktoré sa mu vždy zídu.
V princípe to tak aj bolo. Veľmi rýchlo stadiaľ odišiel, lebo zistil, čo robiť nechce. „Vládla tam nostalgická atmosféra, všetko stagnovalo, grafika bola vnímaná ako médium, čo trpí a je pozadu. S tým, čo sa dialo na iných katedrách, to nemalo nič spoločné, nebol tam žiaden progres,“ hovorí. Navyše, chýbal mu tam pedagóg, ktorého by uznával a ktorého by si vážil. Odišiel na  grafický dizajn a všetko, čo potreboval, našiel v ateliéri Pala Chomu.
„Nevidel som sa ako grafický dizajnér, ale páčila sa mi predstava, že sa dozviem niečo o písme alebo o tom, ako sa robí kniha. Rešpekt mám pred všetkým, pred každou technikou a médiom, pred sklom aj pred sochou – a všetko by som si to chcel aspoň raz vyskúšať. Som zvedavý a nechcem byť tupoň. Páči sa mi, keď ľudia poznajú aspoň teoreticky aj nejakú inú oblasť než tú, ktorej sa venujú.“

UKAZUJE PRÍZNAKY HNUSU

Formálne sa teda začal venovať grafickému dizajnu, ale v skutočnosti robil najmä grafiku. S odstupom času už však vedel, ako na ňu. Ako urobiť grafiku súčasným médiom, ktoré je rovnocenné s hocičím ostatným. Spiatočnícka atmosféra, z ktorej vyšiel, ho hecovala, aby sa posúval a  Palo Choma ho podporoval. „Profesor Augustovič, ku ktorému som chodil na  jeden predmet, mi vytvoril azyl. V jeho dielni som začal robiť veľké linoryty, farebné sútlače, komplikované veci. Práve tam ma lino chytilo. Dnes sa mi zdá z grafických techník najresponzibilnejšie. Stále to nie je ako maľba či kresba – že človek chytí štetec a hneď pred sebou vidí výsledok. Toto treba vyryť, ale na druhej strane – keď to už raz človek vyryje, expresia a autenticita v tom ostáva, ale pritom s tým môže ešte ďalej pracovať – pretláčať motív inými, vyťahovať z neho rôzne prvky pomocou farebných sútlačí. Rovnaký motív dokážem zopakovať viackrát, ale nikdy nie rovnako, a to ma baví,“ hovorí Klepoch.
V poslednom čase robil najmä s drevom. Motív netlačil, samotná matrica je hotovým dielom. Používa dláta, brúsku aj farbu a pracuje s nimi takmer, ako keby maľoval. Výsledkom je čosi medzi maľbou a grafikou, podstatnejšie než akási formálna kategória je však obsah. Viaceré z  týchto diel fungujú ako mikropríbehy, políčka vytrhnuté z filmu o  veciach, ktoré ho vedia vytočiť.
„Hovorím príbeh, ale dávam si pozor, aby som ho nedopovedal. Ukazujem len príznaky hnusu, ktorý z mnohých vecí cítim,“ hovorí Tomáš Klepoch.
Popri príbehovej rovine ho však baví hľadať a zobrazovať aj banality, situácie, ktoré míňame denne bez povšimnutia, čudné výjavy, pneumatiku odhodenú v lese, veľký kameň na matraci. „Dnes sa všetko hýbe, svieti a  bliká. A mne sa stále viac potvrdzuje nadčasovosť obyčajného statického obrazu. Keď človek zastaví nejakú vec v čase, vytiahne myšlienku z jej kontextu a položí ju na papier. Tú jedinú vec je nútený preberať znova a  znova, stále hlbšie. A to ma baví.“

NA TRUC

Najviac ho uspokojuje, keď sa nahromadené diela ukážu na výstave. Vtedy sa čosi uzatvorí alebo vyjasní a môže ísť ďalej. Ale žiadnu prácu vraj nerobí iba tak, aby len bola. Aj preto nemá rád, keď sa zákazkám hovorí „chlebovky“ akoby to bolo čosi menejcenné.
„Všetko sa snažím robiť tak, aby som tam bol ja. Chcem, aby tam ostala nejaká stopa. Preto mi mnohé veci dlho trvajú, premýšľam nad nimi, chcem do  nich vpašovať nejaký svoj komentár. Nikto si ho možno potom nevšimne, ale ja viem, že tam je, a som spokojný,“ hovorí.
Práve teraz kreslí obrázky stromov, zvierat či rastlín pre martinské múzeum, kde reinštalujú stále expozície. Veľa času ani priestoru na voľné veci práve teraz nemá. Spolu s ostatnými sa presťahoval z Cvernovky do budovy bývalej školy na Račianskej ulici a dni trávi v montérkach. Uvažoval, že by si našiel vlastný ateliér mimo komunity, v ktorej roky fungoval, ale nedalo mu to.
„Vidím v tom zmysel, nejde len o to upratať si niekam svoju prdel. Našiel by som si väčší a lacnejší ateliér, ale toto je teraz dôležitejšie. Chodíme sa pozerať do Viedne, aké je to tam fantastické a ja chcem, aby to také bolo aj tu, aby moje dieťa malo viac možností, než som mal ja kedysi v Petržalke. To je môj naozajstný pocit z toho celého – pocit zodpovednosti, že to robíme pre ďalšiu generáciu. Veď v Žiline sa také niečo podarilo a závidím tým, ktorí už mohli chodiť na Stanicu-Záriečie a dostali to najlepšie,“ hovorí Tomáš Klepoch.
Ešte nejaký čas teda strávi najmä pri lopate na rekonštrukcii kreatívneho centra, ale raz sa možno dostane aj k tomu, že si urobí vlastný web. Stále totiž počúva, že by to už mal urobiť, že by sa mal trochu viac prezentovať, ale nikdy mu to nevyjde a necíti sa v tej úlohe dobre.
„Ak to niekto za mňa urobí, nech sa páči, nebudem mu brániť. Ale ja na to nemám bunky. Nejde o to, že by som to nevedel, naopak – z katedry grafického dizajnu viem o prezentácii a predaji myšlienky všetko. Dosť na to, aby som si vedel vytvoriť produkt Tomáš Klepoch a predať ho. Viem, ako to urobiť a mohol by som to urobiť zajtra. Ale nie je to pre mňa také podstatné ako to, či to, čo urobím, je naozaj, ale naozaj to najúprimnejšie, čo dokážem. Či som to naozaj ja,“ hovorí.
Nezaznáva vraj nikoho, kto sa vlastnému promu venuje a prirovnáva to k hudbe. „Zdá sa mi, že rovnako ako rôzne kapely ani všetci umelci nie sú určení k masovej konzumácii. Ja mám rád aj dobrý pop, a niekedy dokonca aj ten zlý, nech tu pokojne existuje a nech je svet krásny a rozmanitý. Viem len, že mne je najlepšie v malom zašitom bare.“

Hovorím príbeh, ale dávam si pozor, aby som ho nedopovedal. Ukazujem len príznaky hnusu, ktorý z mnohých vecí cítim. Všetko sa snažím robiť tak, aby som tam bol ja. Chcem, aby tam ostala nejaká stopa. Preto mi mnohé veci dlho trvajú, premýšľam nad nimi, chcem do nich vpašovať nejaký svoj komentár. Nikto si ho možno potom nevšimne, ale ja viem, že tam je, a som spokojný.

Foto popis| KRÁSNE JE ZOMRIEŤ VLASTNOU SMRŤOU, 2011.
Foto autor| (FOTO - FILIP VANČO)

Foto popis| DOBRO DOŠLI, 2015.
Foto autor| (FOTO - MICHAELA DUTKOVÁ)

O autorovi| JANA NÉMETH, redaktorka kultúry

Naspäť

 
Naspäť hore