Jozef Leikert: Mňačko vždy vedel narobiť rozruch
 

Jozef Leikert: Mňačko vždy vedel narobiť rozruch

25.03.2015

Zdroj: SME
Dátum: 25.3.2015

Dekan Fakulty masmédií PEVŠ Jozef Leikert sa viac rokov zaoberá spisovateľom a novinárom Ladislavom Mňačkom, o ktorom vydal knihu Taký bol Ladislav Mňačko (2008), ktorá získala viacero literárnych cien. Rozhovor o Mňačkovi poskytol denníku SME.

Jozef Leikert pripravoval v rokoch 1992 až 1994 knihu rozhovorov s Ladislavom Mňačkom. Prácu prerušila Mňačkova smrť a z knihy rozhovorov napokon vznikol obsiahly Mňačkov životopis. Autor prešiel stovky archívnych materiálov a vyspovedal viac ako 60 osobností, ktoré Mňačka dobre poznali, vďaka čomu vznikol veľmi plastický portrét tohto spisovateľa a novinára.

Aký je osud Mňačkovej pozostalosti? Kto vlastne zdedil jeho autorské práva, kam sa podela jeho knižnica a archív?
Ladislav Mňačko nemal deti, ani s prvou, ani s druhou manželkou, čiže nemal žiadnych priamych dedičov. Nuž a keď sa Mňačkovci v roku 1992 presťahovali do Prahy, všetko odkázali českému Památníku národního písemnictví. Nie Matici slovenskej či Slovenskej národnej knižnici, ale českému Památníku. Po Mňačkovej smrti to svojím závetom potvrdila aj pani Eva Mňačková. Odkázali všetko, čo znamená autorské práva, písomnosti, zariadenie bytu, množstvo obrazov, napokon aj celý byt. Bol to celkom pekný štvorizbový byt v panelákovom dome v Prahe a, pravdupovediac, zástupcovia Památníku dlho nevedeli, čo s týmto dedičstvom. Podmienkou závetu totiž bolo, že by v ňom mala byť Pamätná izba Ladislava Mňačka.
A vznikla?
Byt Mňačkovcov bol dlhé roky zamknutý a nepoužívaný. Niekoľko rokov po smrti pani Evy som tam bol a mal som z návštevy bytu veľmi zvláštny zážitok, pretože všetko zostalo nedotknuté, akoby pani Evu len pred chvíľou odviezli do nemocnice, kde napokon aj zomrela. Cez kreslo mala prehodené pančuchy, v dreze bola neumytá šálka od kávy... Památník musel platiť všetky náklady, čo bolo pre nich veľmi nevýhodné. Napokon to vyriešili tak, že pamätnú izbu pred pár rokmi zriadili aj na môj podnet inde, na Pelléovej ulici v Prahe, kde presunuli niektoré veci z Mňačkovej pracovne, zopár kníh, stôl, obrazy a pôvodný byt vyprázdnili a tuším predali.
Prečo Mňačko tak zanevrel na Slovensko?
Bolo to jeho gesto nesúhlasu. V roku 1992 už bolo jasné, že sa Československo rozdelí a on to ťažko znášal. Tvrdil, že idú s manželkou do tretej emigrácie. Najprv to bol Izrael, potom Rakúsko a napokon Česko. Mňačko, hoci sa narodil vo Valašských Kloboukoch na Morave, sa vždy cítil Slovákom, hovoril po slovensky, písal po slovensky, bol zarytý Slovák. Lenže zastával sa aj Československa a otvorene o tom písal v novinách. Preto sa začali doňho obúvať rôzni „hejslováci“, ktorí ho urážali. Svoju vnútornú revoltu vyjadril jednoznačne - som proti rozdeleniu a demonštroval to odchodom do Prahy. Skutočnosť je však taká, že z Prahy veľmi často obaja s manželkou dochádzali do Bratislavy, často aj na niekoľko dní. Mňačko pri jednej z týchto návštev dostal srdcový kolaps a napokon v ružinovskej nemocnici aj zomrel.
Neboli tie jeho emigrácie len veľké gestá?
Mňačko vždy vedel narobiť okolo seba rozruch. Keď v roku 1967 Sovietsky zväz oficiálne prerušil styky s Izraelom, o tri minúty neskôr prerušilo diplomatické styky aj Československo. Ľudia vtedy sympatizovali s Izraelom a neboli príliš naklonení Arabom, ale väčšinou boli ticho. Jediný, kto sa otvorene postavil proti, bol Mňačko. Pociťoval to ako veľkú nespravodlivosť a v takom prípade zakaždým robil veľké gestá. Jednoducho povedal, že odchádza a vráti sa vtedy, keď československá vláda zmení postoj k Izraelu. A naozaj odišiel. V tom období bol na Západe populárny, najmä vďaka tomu, že tam boli veľmi úspešné jeho knihy Oneskorené reportáže a Ako chutí moc. Na obálky kníh mu redaktori písali „Červený Hemingway“, aby sa knihy lepšie predávali. Politici sa ho báli, pretože vedeli, že je schopný vyvolať aj medzinárodný škandál. Cestou do Izraela vo viacerých krajinách organizoval tlačové konferencie. Nuž a v marci 1968 sa s rovnakým rozruchom vrátil. Na rozdiel od novinárov, politici jeho návrat radšej ignorovali, len Husák povedal, že nebudú predsa Mňačka vítať, akoby prichádzal na bielom koni.
Mňačko myslel tie svoje gestá vážne, alebo to celé len hral?
Niečo hral, ale o svojej pravde bol vždy presvedčený. Spočiatku bol komunista a stál si za tým, takisto ako neskôr, keď sa stal antikomunistom, opäť šiel za svojou pravdou. Keď nesúhlasil s rozdelením republiky, odišiel do Prahy a podobne. Veľa ľudí mu odchod do Izraela vyčítalo aj preto, že odišiel vtedy, keď ho doma najviac potrebovali. Práve sa blížila Pražská jar, pripravoval sa zápas s konzervatívcami o moc a Mňačko bol azda jediný, kto sa nebál a dokázal verejne povedať svoj názor. Napríklad na recepcii prezidentovi Novotnému pred všetkými diplomatmi povedal: „Súdruh prezident, odstúpte, tento národ si vás neváži.“ Alebo Tomášovi Sloukovi, zástupcovi oddelenia kultúry na ÚV KSS, dokonca dal na lodi Družba niekoľko faciek. Mňačko si dovoľoval neskutočné veci.
Prečo sa Mňačko nebál, prečo mu to všetko prechádzalo?
Priamo som sa ho na to raz spýtal a odpovedal mi, že sa aj on bál, ale možno menej, pretože nemal rodinu, deti. Manželstvo sa mu práve vtedy rozpadalo, takže nemal čo stratiť.
Navyše, nemal vysokú školu, dokonca ani gymnázium neskončil a vyučil sa iba za predavača v drogérii. V päťdesiatych rokoch sa na intelektuálov komunisti pozerali ako na nepriateľov ľudu a Mňačko bol v ich očiach ideálny, talentovaný proletár, ktorý písal tak, ako potrebovali. Spomínal mi, že bol sebavedomý a až taký drzý, že keď mu raz oznámili, že ho vyhadzujú zo strany, povedal: „V poriadku, ale vás vyhodia ešte skôr ako mňa.“ Celá komisia sa zľakla, že koho môže mať za sebou a nevyhodili ho.
Spisovateľ Slávo Kalný to vystihol, keď povedal, že Mňačko vedel klopať na drevenice, ale aj na futrované dvere. Bez problémov sa vedel dostať k vysokým straníckym funkcionárom, napríklad ku Karolovi Bacílkovi, s ktorým dokonca hrával karty, či k Biľakovi a vždy dosiahol svoje. Za sebou nemal nikoho, ale bol svojím spôsobom bezočivo odvážny.
Kedy sa Mňačko prerodil na kritika režimu?
Treba pripomenúť, že Mňačko bol takmer rodený komunista. Odmalička vyrastal v proletárskej štvrti v Martine, ktorú verne opísal vo svojej knihe Marxova ulica. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja a po jej skončení nastúpil do redakcie Rudého práva v Prahe, kde sa rýchlo vypracoval na elitného novinára. Jeho svedectvo o priebehu februárového puču v roku 1948 je veľmi emotívne. V tom čase pracoval ako novinár a dostal sa priamo na rokovania vlády, ale robil aj reportáže v závodoch, úradoch aj na uliciach. O všetkom, čo v tých pohnutých dňoch zažil, si môžete prečítať v mojej knihe. Mňačko bol napríklad jeden z prvých, čo súhlasil s trestom smrti Vladimírovi Clementisovi. Dlho veril ideám komunizmu, ale postupne prestal veriť straníckym funkcionárom. Naopak, začal byť voči nim veľmi kritický. Vnútorný prerod uňho nastal postupne, ale čosi ako osvietenie zažil, keď ako novinár písal o súdnom procese s Ladislavom Galanom, generálnym riaditeľom mlynov a pekární, ktorý dostal trest smrti.
Mňačko to spracoval aj v Oneskorených reportážach v poviedke Záhrada utrpenia...
To už bol neskorší pohľad z druhej strany. V roku 1951 šéfredaktor Pravdy Eduard Friš požiadal Mňačka, aby o procese s riaditeľom Galanom, ktorý sa práve začal v Košiciach, napísal sériu reportáží. V podstate išlo o to, že na konci roka 1950 vypukla v Rožňave vzbura baníkov, pretože jeden deň neprišiel do obchodu chlieb. Rozzúrený dav napadol funkcionárov na mestskom národnom výbore a bol z toho veľký škandál. Dokonca iba to, že krajský veliteľ bezpečnosti odmietol splniť rozkaz strieľať do baníkov, zabránilo ešte väčšiemu nešťastiu. Vinníka tohto incidentu našli v riaditeľovi Krajského mlynárskeho podniku Ladislavovi Galanovi. Bol obvinený, že chlieb pre pracujúci ľud bol nekvalitný, do obchodu ho privážali neskoro a podobne. Pripravili zmanipulovaný proces a riaditeľa mlynu odsúdili na trest smrti. Mňačko o procese písal reportáže do Pravdy a spočiatku bol presvedčený, že Galan je vinný a rozsudok je spravodlivý. Lenže čoskoro mu čosi nesedelo. Ako mi sám povedal, po procese sa v izbe v hoteli opil a celú noc nad všetkým rozmýšľal, až pochopil, že proces bol zmanipulovaný a Galan je nevinný. Skrátka, vtedy sa Mňačko postavil na opačnú stranu barikády a vystupoval kriticky, o čom sa môžeme presvedčiť z jeho kníh Oneskorené reportáže a Kde končia prašné cesty. Keď Galanovi zrušili trest smrti, Mňačko si vydýchol, lebo mal veľké výčitky svedomia, že sa svojimi článkami pričinil o jeho krutý trest. Pracoval na tom, aby riaditeľa oslobodili, čo sa mu napokon po šiestich rokoch úsilia podarilo.
Oneskorené reportáže sú plné takýchto príbehov. Zaujímavé je, že konkrétne meno použil len raz. Vždy šlo o anonymné postavy či rozprávačov.
Bol to jeho štýl, nikdy nepovedal konkrétne meno či konkrétne miesto udalosti. Z toho, čo počul, videl a čo mu ľudia napísali v listoch vyabstrahoval literárnu postavu, v ktorej sa niektorí našli. Vyhol sa tým konfrontácii a prenasledovaniu vtedajších cenzorov, podstatné bolo, že videl očami a hovoril ústami obyčajných ľudí. Samozrejme napísal aj veľa novinových článkov s konkrétnymi menami, ale keď začal písať o päťdesiatych rokoch a svinstvách, ktoré sa vtedy robili, už to nebolo možné, lebo podobné udalosti sa udiali viackrát na rôznych miestach. Mňačko to dokázal nesmierne obratne zovšeobecniť. Zaujímavé bolo, že si rozhovory nikdy nezapisoval ani nenahrával, veď napokon vtedy ešte diktafóny ani neexistovali. Zvyčajne písal iba to, čo si zapamätal, ale vedel sa veľmi dobre vcítiť do pocitov ľudí a získať si ich dôveru, aby mu povedali pravdu.
Zaujímavý bol vraj vzťah Mňačko - Biľak.
Mňačko bol k Vasilovi Biľakovi veľmi kritický, najmä po roku 1968, keď sa Biľak ocitol medzi tými, ktorí do Československa pozvali okupačné vojská. Začiatkom 60. rokov Mňačka však Biľak často podržal, najmä ako šéfredaktora Kultúrneho života, keď mal neraz problémy s tlačovým dozorom. Biľak bol tajomníkom ÚV KSS a okrem iného mal na starosti aj tlač. Zvyčajne v stredu, keď bola uzávierka Kultúrneho života, všetci čakali, čo zasa Mňačko vyvedie. Skoro vždy sa hádal s cenzormi a keď chceli vyhodiť celý článok, odkazoval im, že vyhodí pár riadkov, ale článok zostane. A keď bolo najhoršie, zavolal Biľakovi, vysvetlil mu, o čo ide. Ten tiež niekam zavolal a článok zostal. Keď vychádzala Mňačkova kniha Oneskorené reportáže, stranícki tajomníci sa celý deň dohadovali, čo s ňou. Niektoré poviedky z knihy predtým vyšli v Kultúrnom živote a vyvolali škandál, najmä medzi komunistami. Preto chceli knihu zakázať, že je protisocialistická, ale napokon diskusiu zakončil Biľak otázkou: „Súdruhovia, bolo to tak, ako píše?“ Všetci prikývli. „Tak kniha vyjde,“ dodal. A vyšla.
O Mňačkovi ste napísali životopis, roky ste študovali archívy a rôzne podklady. Kniha sa však končí rokom 1968 a jeho druhou emigráciou.
Už niekoľko rokov plánujem napísať pokračovanie, respektíve doplniť knihu až po rok 1994, keď Mňačko zomrel. Nemám však na to čas, čo mi je dosť ľúto. Získal som veľa ďalších podkladov, napríklad archív jeho prvej manželky Hedvigy, ktorá bola dosť záhadnou postavou. Takmer nikto o nej nič nevedel, ani to, odkiaľ pochádzala, kedy a ako sa s ňou Mňačko zoznámil. Niektorí dokonca tvrdili, že je sestričkou z knihy Smrť sa volá Engelchen. Zaujímavé je napríklad, že do Izraela Mňačko emigroval s ňou, aj keď už dlhé roky nežili spolu, vtedy Mňačko už žil s Evou Bottovou. Hedviga bola židovka a možno jej chcel iba pomôcť, aby mohla vycestovať do zahraničia. S Ladislavom Mňačkom som sa stretával, viedol dlhé rozhovory, ale často pri nich bola aj jeho manželka Eva, preto som sa príliš osobným otázkam taktne vyhýbal a odkladal som ich na neskôr. Potom náhle zomrel, takže niektoré veci sa nikdy už nedozvieme. Ale aj tak viem všeličo z iných zdrojov a ja verím, že pokračovanie knihy sa mi čoskoro podarí dokončiť.

Jozef Leikert (1955) Básnik, spisovateľ literatúry faktu, univerzitný profesor. Napísal viacero kníh, ktoré mu vyšli v jedenástich krajinách sveta. Viac rokov sa zaoberá spisovateľom a novinárom Ladislavom Mňačkom, o ktorom vydal knihu Taký bol Ladislav Mňačko (2008), ktorá získala viacero literárnych cien. V súčasnosti je dekanom Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Z literatúry faktu mu vyšli knihy: Ráno prišla noc (1989), A deň sa vrátil (1994), Testament svedomia (1996, 2013), Čierny piatok sedemnásteho novembra (2000), Sny v okovách (2003), 55 najkrajších miest a mestečiek Slovenska (2007), Taký bol Ladislav Mňačko (2008), 111 osobností Slovenska (2009), Ďaleko a predsa blízko (2009), Osobnosti Slovenska, I. diel (2010), Osobnosti Slovenska, II. diel (2010) a Ukradnutá mladosť (2010). V spoluautorstve s Máriou Mackovou napísal knihy Návraty odchodov (1997), Osud tak chcel (1999, 2003) a Zákulisie slov (2000).

 

Naspäť

 
Naspäť hore