Situácia na Ukrajine a medzinárodné právo

Aktuálny stav medzinárodného práva vo vzťahu k použitiu sily sa vykryštalizoval po 2. svetovej vojne, kedy sa prijatím Charty Organizácie Spojených národov (OSN) medzinárodné spoločenstvo vymedzilo voči použitiu sily alebo hrozby silou ako legálneho prostriedku vykonávania medzinárodnej politiky. Použitie sily vo vzťahoch medzi štátmi je preto ničím neospravedlniteľné porušenie základu fungovania medzinárodného spoločenstva. Členovia OSN s cieľom zachovávať medzinárodný mier a bezpečnosť sa zaviazali riešiť svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami. Tieto zásady sú upravené v Charte OSN ako medzinárodnej zmluve, no zároveň sú zásadami medzinárodného obyčajového práva, ktoré zaväzuje aj nečlenské štáty OSN. Rusko ako člen OSN porušilo svoje záväzky vyplývajúce z Charty OSN, keďže svojím konaním porušilo územnú celistvosť a Ruskom uznanú nezávislosť Ukrajiny (na základe deklarácie o rozpade ZSSR a vyhlásenia Borisa Jeľcina v programe Vesti 3. decembra 1991).

Zo zásady zákazu použitia sily alebo hrozby silou sú v zmysle medzinárodného práva možné dve výnimky. Použitie sily alebo hrozby silou je v súlade s medzinárodným právom v prípade, ak ide o akt sebaobrany alebo o príslušných opatreniach s použitím sily rozhodne Bezpečnostná rada OSN. Obe výnimky sú však v prípade ruskej invázie neaplikovateľné.

Prvá výnimka, inštitút sebaobrany, je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, v zmysle čl. 51 Charty OSN ide o prirodzené právo každého štátu. Sebaobrana sa môže vykonať buď v individuálnej forme alebo kolektívnej forme. Je však v rozpore s medzinárodným právom, že agresiu Ruska prezentuje jeho najvyšší predstaviteľ ako sebaobranu. Nejde o sebaobranu individuálnu, keďže sebaobranu je možné realizovať až v prípade, ak dôjde k ozbrojenému útoku. No k ozbrojenému útoku na Rusko nedošlo (dokonca ani k bezprostredne hroziacemu). Počas vývoja medzinárodného práva nedošlo obdobne ani k uznaniu tzv. konceptu preventívnej sebaobrany. Čo sa týka sebaobrany kolektívnej: tá tiež môže nasledovať až po ozbrojenom útoku. Okrem toho je nevyhnutné zdôrazniť, že hoci Rusko uznalo nezávislosť Donecka a Luhanska, takéto uznanie iným štátom neznamená vznik štátnosti týchto útvarov, preto nie je možné poukazovať na prípadné pozvanie či žiadosť o pomoc zo strany napadnutého štátu. Napokon, neoddeliteľnou súčasťou legitímneho výkonu práva na sebaobranu je nevyhnutnosť a proporcionalita vykonávaných opatrení, čo, žiaľ, nie je súčasťou práve prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu, a to ani v prípade, že prezident Putin vo svojich príhovoroch hovorí o genocíde páchanej vo vyššie uvedených oblastiach.

Druhá výnimka zo zákazu použitia sily sa týka opatrení Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN), ktorá je hlavným orgánom OSN a v zmysle Charty OSN jej členovia zverujú hlavnú zodpovednosť za medzinárodný mier a bezpečnosť. Bola zriadená ako orgán zabezpečenia rýchlej a účinnej akcie, no zároveň je symbolom inštitucionalizácie povojnového usporiadania a vytvorenia potrebnej rovnováhy medzi mocnosťami. Vzhľadom na to, že jej stáli členovia (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, Čína) majú v prípade neprocedurálnych hlasovaní právo veta, osobitne počas tzv. Studenej vojny to malo za následok neschopnosť BR OSN zabezpečiť potrebné akcie pre udržanie alebo nastolenie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Toto právo veta uplatnilo Rusko aj v prípade mimoriadneho zasadnutia BR OSN pre situáciu na Ukrajine, kedy dokonca vetovalo aj zmiernený návrh rezolúcie (rezolúcia by nebola prijatá pod kapitolou VII Charty OSN, t. j. pre akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru alebo útočných činov).

V dôsledku vyššie zmieneného veta zo strany Ruska nie je Bezpečnostná rada OSN je aktuálne akcieschopná (okrem iného sa nemôže Rusko z OSN vylúčiť ani mu pozastaviť výkon jeho členských práv, keďže uvedené sa vykonáva na návrh samotnej BR OSN), v dôsledku čoho vyvstáva otázka, čo s tým môžu spraviť ostatné hlavné orgány OSN.

Do úvahy je možné vziať Valné zhromaždenie OSN. Jeho rezolúcie síce nie sú právne záväzné, no kolektívne odsúdenie konania štátu nesie za každých okolností silné politické memento. Hoci v zmysle Charty OSN samotné VZ OSN nerobí žiadne odporúčania k sporu alebo situácii, ak vo vzťahu k takémuto sporu alebo situácii vykonáva BR OSN úlohy jej zverené Chartou OSN, interpretácia tohto článku Charty OSN umožňuje konať Valnému zhromaždeniu OSN v situáciách, kedy je BR OSN kvôli vetovaniu stálym členom znefunkčnená. Napokon, BR OSN v takýchto situáciách zjavne nekoná pri plnení svojich povinností v súlade s cieľmi a zásadami OSN. Uvedené sa aplikovalo počas Studenej vojny, exemplárnym príkladom je prekonanie veta ZSSR na jej začiatku, kedy VZ OSN v roku 1950 prijalo rezolúciu Zjednocujúc sa pre mier (Uniting for Peace). VZ OSN tak môže zásadným spôsobom odsúdiť ruskú inváziu a vyzvať členov OSN, aby jednotlivo alebo kolektívne (viac odporúčané) prijímali a vykonávali sankcie voči Rusku. Formy tých sankcií sú rôzne (hospodárske, diplomatické), no všetky bez použitia sily.

Ďalšia možnosť akcie sa črtá vo vzťahu k Medzinárodnému súdnemu dvoru (MSD). Ide o medzinárodnú súdnu inštanciu, ktorá rozhoduje spory medzi štátmi a v prípade oprávneného žiadateľa vydáva právne nezáväzné, no autoritatívne posudky. Problém s jeho personálnou jurisdikciou tkvie v tom, že nie je povinná, t. j. štáty ju musia buď en bloc alebo na jednotlivé prípady prijať, inak MSD nemôže konať. Ukrajina podala na Rusko sťažnosť, v súvislosti s ktorou zakladá jurisdikciu MSD na Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorého sú oba štáty zmluvnou stranou, pričom majú podľa Ukrajiny medzi sebou spor ohľadom interpretácie, aplikácie a plnenia tohto Dohovoru.

Prekročenie hraníc Ukrajiny ruskými ozbrojenými silami znamená jednoznačne moment začatia uplatňovania medzinárodného humanitárneho práva, a to konkrétne vo vzťahu k tzv. medzinárodnému ozbrojenému konfliktu. Je pravdou, že medzinárodné právo nepoužíva ani nedefinuje pojem „vojna“. No medzinárodné humanitárne právo sa niekedy nazýva aj medzinárodné právo ozbrojených konfliktov: je to pojem „ozbrojený konflikt“, ktorý medzinárodné právo používa namiesto pojmu „vojna“. A definícia ozbrojeného konfliktu je vďaka Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu známa a všeobecne prijímaná. Práve existencia ozbrojeného konfliktu je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sa niektoré protiprávne činy dali označiť ako vojnové zločiny podľa medzinárodného práva. Medzinárodné humanitárne právo sa tu prelína a dopĺňa s medzinárodným trestným právom, ktoré upravuje zodpovednosť jednotlivca za zločiny podľa medzinárodného práva, medzi ktoré patria okrem vojnových zločinov aj zločiny proti ľudskosti, genocída a zločin agresie. Áno, aj zločin agresie, za ktorý by viacerí chceli trestne stíhať prezidenta Putina na medzinárodnej úrovni. Je nepochybné, že skutočnosť, že osoba, ktorá spáchala zločin podľa medzinárodného práva, konala ako hlava štátu, nezbavuje túto osobu zodpovednosti podľa medzinárodného práva. Na druhej strane treba mať na pamäti, že hmotnoprávna zodpovednosť osoby neznamená automaticky jej trestnú stíhateľnosť, tá záleží od jurisdikcie príslušného súdneho orgánu. V súčasnosti na medzinárodnej úrovni funguje Medzinárodný trestný súd (ICC), ktorý síce stíha najzávažnejšie zločiny podľa medzinárodného práva, no ktorý bol založený Rímskym štatútom, t. j. medzinárodnou zmluvou, ktorej ani Rusko ani Ukrajina nie sú zmluvnou stranou. ICC však môže vykonávať svoju jurisdikciu aj v prípade, že štát, ktorý nie je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu, uzná vo svojom vyhlásení jurisdikciu ICC nad konkrétnym trestným činom. Ukrajina tak spravila 8. septembra 2015 vo vzťahu k zločinom proti ľudskosti a vojnovým zločinom, ku ktorým došlo na území Ukrajiny od 20. februára 2014 (predtým uznala jurisdikciu ICC časovo ohraničene). ICC má preto možnosť preskúmavať páchanie uvedených zločinov, nie však zločin agresie, keďže vo vzťahu k nemu bol Rímsky štatút doplnený tzv. Kampalskými dodatkami, ktorých aplikovateľnosť sa týka výlučne zmluvných strán. Okrem medzinárodnoprávnej úrovne je však potrebné pamätať na možnosti vnútroštátneho trestného stíhania, a to napr. na základe princípu univerzality v prípade vojnových zločinov. V prípade ktoréhokoľvek trestného stíhania je však potrebné pamätať na prípadné imunity podozrivých osôb.

Pri medzinárodnom humanitárnom práve sa často spomína ako jeho slabá stránka to, že predpokladá, že strany v konflikte majú tzv. rozumný cieľ. V prípade prezidenta Putina je však na mieste skôr otázka, či je rozumným jeho pravdepodobný cieľ opätovne prepísať geopolitickú mapu. Ako budú prebiehať rokovania s človekom, ktorý v rozpore so zásadou dobrej viery tvrdil, že zhromažďuje svoje ozbrojené sily len kvôli vojenským cvičeniam? Kto bude rokovať s niekým, kto v rozpore so zásadou zvrchovanej rovnosti štátov svojím popieraním existencie samostatného štátu  zásadne spochybnil celý koncept klasického medzinárodného práva? Ako je možné primäť veliteľa ozbrojených síl svetovej veľmoci, ktorá disponuje jadrovými zbraňami, že je rozumné, aby vydal pokyn na ukončenie vojenských akcií? Hľadanie odpovedí na tieto otázky je komplikovanejšie ako hľadanie odpovedí na otázky týkajúce sa aplikácie medzinárodného práva na situáciu v Ukrajine.

<<< Späť