Niekoľko úvah k inštitútu kolúznej väzby
Všeobecne možno o väzbe uvažovať v kontexte zaisťovacieho trestno-procesného inštitútu, ktorý okrem skutočnosti, že smeruje k zaisteniu osôb na účely a pre trestné konanie, sleduje aj ďalšie ciele a tieto sú modifikované obsahom konkrétneho väzobného dôvodu.
Právna úprava inštitútu väzby v Trestnom poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len ,,Trestný poriadok“) prešla od jeho prijatia v roku 2005, s účinnosťou od 01.01.2006, len parciálnymi zmenami a na komplexnejšie prepracovanie inštitútu väzby sa sústavne čaká. Viac či menej kriticky možno hodnotiť zmeny, ktorými inštitút väzby v priereze času prešiel a to najmä z dôvodu, že mnohé z legislatívnych zmien nevyšli z materiálnych prameňov práva, ale odôvodnili resp. podmienili ich problémy v jednotlivých trestných kauzách. Tak možno uvažovať o oboch novelách, ktoré predlžovali lehoty maximálne lehoty väzby v trestnom konaní, ako aj o tzv. protiteroristickom balíčku, ktorý doplnil zatiaľ posledný, štvrtý, väzobný dôvod.
Zásahy do práv obvinených boli aj v minulosti
Nepochybne v kontexte vyššie uvedeného je treba nahliadať aj na zaisťovací inštitút kolúznej väzby. Aj tejto sa od prijatia nového Trestného poriadku dotkli len všeobecné novelizácie (predlžovanie maximálnej lehoty väzby). Nepovšimnuté, viac ako 15 rokov, ostali problémy spojené s intenzívnym zásahom do práv a právom chránených záujmov obvinených stíhaných väzobne z tzv. kolúznych dôvodov, ako aj nedostatky v podobe nahrádzania tohto druhu väzby v kontexte nadnárodnej úpravy (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Hoci posledné novelizácie Trestného poriadku boli motivované snahou riešiť tieto nedostatky procesnej úpravy, nemožno povedať, že výsledná a aktuálne platná a účinná legislatíva by ich uspokojivo vyriešila, ba na viaceré úplne pozabudla.
Trvanie kolúznej väzby skrátili na 5 mesiacov
V centre pozornosti boli najmä otázky trvania kolúznej väzby, ktorej základná lehota v prípravnom konaní sa skracovala na 5 mesiacov. Týmto zákonodarca chcel smerovať k tomu, aby tak intenzívny zásah do garantovaných práv obvineného nebol dlhší, ako je nevyhnutne potrebný. To, že uvedenej zmene – skráteniu, neboli prispôsobené iné trestno-procesné inštitúty, ktoré by orgánom činným v trestnom konaní umožnili zefektívniť ich činnosť, nie je potrebné hovoriť. Formulácia samotnej zmeny taktiež nie je jasná, nakoľko nie je zrejmé, kedy sa obvinený mal dopustiť kolúzneho správania (pred či po vznesení obvinenia, kedykoľvek v minulosti), ktoré by zakladalo štandardnú 7 mesačnú lehotu kolúznej väzby v prípravnom konaní. Takto sa vytvára priestor pre narušenie princípu ne bis in idem v novom rozmere – v minulosti za kolúzne konanie kolúznou väzbou stíhaný, to by značilo, že nikdy nemôže byť kolúzna väzba v inej trestnej veci na lehote 5 mesiacov v prípravnom konaní. Ani tieto časové súvislosti zákonodarca nešpecifikoval. Ak chcel touto novelou smerovať k zúženiu priestoru pre ukladanie a trvanie kolúznej väzby, skôr vytvoril priestor pre diskusiu a polemiku a rôzny výklad práva, čo je prirodzene nežiaduce.
Dôvody vzatia do väzby
Okrem otázky trvania kolúznej väzby sú to aj podstatnejšie otázky, otázky dôvodov vzatia obvineného do kolúznej väzby, ktoré úplne zostali bez povšimnutia. K intenzívnym zásahom do garantovaných práv tak môže dochádzať na podklade dôvodov, ktoré vytvárajú veľmi široký priestor pre úvahy a polemiku a výklad v závislosti od konkrétnej potreby.
Obvinený môže byť (fakultatívne) v súlade s § 71 ods. 1 písm. b.) Trestného poriadku do väzby vzatý v prípade, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že ten istý skutok (totožnosť skutkového vymedzenia v uznesení o vznesení obvinenia s uznesením o vzatí do väzby), pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Kedy je opodstatnené väzobné stíhanie?
Rozsah a hranice dokazovania v trestnom konaní sa menia v závislosti od časti a štádia trestného konania. Jednak väzobné stíhanie je opodstatnené len v prípade opodstatnenia vzneseného obvinenia pre konkrétny skutok, ktorý vykazuje znaky trestného činu. Z doposiaľ vykonaného dokazovania musí taktiež plynúť, že páchateľom má byť obvinený a súčasne z:
- konania obvineného, alebo
- ďalších konkrétnych skutočností
vyplynie obava, že obvinený bude pôsobiť na rôzne subjekty (alebo aj strany) vystupujúce v trestnom konaní (svedok, znalec, spoluobvinený), alebo inak mariť objasňovanie skutočností významných/závažných pre trestné konanie.
Povaha kolúzneho konania obvineného, ako predpoklad väzobného stíhania, je jednoznačne daná v prípade, ak je zrejmé, že obvinený už pred týmto konaním alebo v priebehu konania pôsobil na svedkov, znalcov či spoluobvinených, alebo sa snažil pôsobiť na tieto osoby s cieľom dosiahnutia účasti/neúčasti na výsluchoch, vypovedania/odopretia vypovedať, alebo ak obvinený ovplyvňoval obsah ich výpovedí či znaleckých posudkov. Uvedené skutočnosti musia byť preukázané dôkaznými prostriedkami v trestnom konaní a vtedy jednoznačne zakladajú dôvod kolúznej väzby. Aj prejav jednoznačného zámeru takto postupovať zo strany obvineného, zakladá dôvodnosť obavy, že v prípade stíhania na slobode, k tomuto konanie obvineného môže smerovať resp. že obsah prejaveného zámeru navonok zrealizuje.
Zásahy do kolúzneho väzobného stíhania
Reálna obava je daná aj v prípade, ak k tomuto cieľu (pôsobenie na svedkov, znalcov, spoluobvinených) smerujú aj iné dostatočne preukázané (konkrétne) skutočnosti. Zákonodarca v tomto prípade neuvádza, čo by malo byť tými inými skutočnosťami, z ktorých takáto obava vyplynie. Táto formulácia vytvára priestor pre rôzne úvahy a rôzny výklad. Je tak sporné, či už len znalosť s osobami svedkov, môže byť kolúznym dôvodom, či ním môže byť postavenie, ktorým obvinený disponuje. Na uvedené fakty často odkazujú prokurátori, často bez konkrétneho odôvodnenia, odôvodnenia konkrétnymi skutočnosťami. Samotná znalosť či známosť, postavenie, alebo väzby na iné osoby, samé o sebe by nemali zakladať dôvody kolúznej väzby už len z dôvodu, že kolúzne správanie nie je len možnosťou, ale je aktivitou zo strany obvineného. Vzhľadom na postavenie, možnosti, známosti by sa potom automaticky dali kolúzne dôvody predpokladať u mnohých obvinených a to aj bez ich vlastného záujmu a sklonom ku kolúznemu správaniu. Je to však zákonodarca, ktorý pomerne všeobecnou formuláciou vytvára priestor pre úvahy a diskusie, čo považujeme pri takto intenzívnom zásahu, akým kolúzne väzobné stíhanie obvineného je, za neprijateľné v demokratickej a právnej spoločnosti.
Obavy z marenia skutočností zo strany obvineného
Posledná z možností je ešte všeobecnejšia a ide o obavu plynúcu z konania obvineného, alebo iných skutočností ak vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude inak mariť objasňovanie skutočností významných/závažných pre trestné konanie. Inak ako pôsobením na svedkov, znalcov a spoluobvinených, môže obvinený vplývať na priebeh trestného konania, napr. pôsobením na prokurátora, súd, predkladaním nepravých, pozmenených dôkazov, prevodmi majetkov a pod. Posledným kolúznym dôvodom je, ak na základe ďalších konkrétnych skutočností existuje dôvodná obava, že obvinený inak mariť objasňovanie skutočností významných/závažných pre trestné konanie. Ide o dve absolútne neurčité premenné. Je zrejmé, že konaním v pravom alebo nepravom slova zmysle môže obvinený pôsobiť aj inak na objasňovanie skutočností významných pre trestné konanie. Okrem konania (v pravom/nepravom zmysle) však z iných ďalších konkrétnych skutočností môže vyplynúť iné marenie objasňovania skutočností významných pre trestné konanie. Tak si možno klásť otázku, aké by to mali byť iné skutočnosti, ktoré nespočívajú na konaní/nekonaní obvineného? Ako možno tieto skutočnosti pripočítať obvinenému, ak nejde o jeho konanie resp. nekonanie a tiež, o akú skutočnosť by malo ísť?
Je na škodu účelu novelizácií, že procesnými inštitútmi sa nezaoberajú komplexne a ucelene, ale spravidla ako reakcia na konkrétny problém jednej trestnej veci. Takto sa cielene menia procesné inštitúty, ale nie systematicky a účelne a naposledy sme toho boli svedkami práve pri inštitúte kolúznej väzby.
<<< Späť