Analýza – Marián Kočner v médiách v rokoch od 2006 do 2018

Kontroverzný podnikateľ: glorifikácia podvodov, rešpekt k manipulácii a naivná reflexia zločinu

Marián Kočner v médiách 2006 – 2018

Martin Kasarda, Anton Szomolányi

Fakulta masmédií PEVŠ

 

Úvod

Analytická reflexia mediálnej produkcie spojená s konkrétnou osobou a jej príbehom v spoločensko-politickom prostredí odráža primárne mieru profesionálneho vzťahu médií k informáciám a ich šíreniu. Mediálny obraz Mariána Kočnera odkrýva nielen príbeh vzostupu a pádu konkrétneho človeka, ale ukazuje aj pochybenia, omyly i krehkosť mediálnej scény a jej interpretácie spoločenského a politického diania.

 

1. Východiská (M. Kasarda)

Médiá sú dôležitou súčasťou demokratickej spoločnosti práve preto, že reflektujú spoločenské, politické, ekonomické dianie nielen po informačnej stránke. Nie sú oprávnené na vyšetrovanie zločineckej činnosti, ich úlohou v systéme nie je žalovať zločin či obhajovať zákonnosť, teda nenahrádzajú funkciu polície, prokuratúry, súdov.

Médiá však zohrávajú dôležitú úlohu pri poukazovaní na správanie nezlučiteľné so štandardami normálnej demokratickej a fungujúcej spoločnosti. Či už je to porušovanie zákonov (alebo minimálne podozrenie z ich porušovania), činnosť nezlučiteľná s pravidlami určenými pre všetkých občanov rovnako Ústavou SR a zákonmi, alebo zjavné prekračovanie etických princípov, morálnych hodnôt  spoločnosti či bazálnych princípov slušnosti, rešpektu, tolerancie.

Prípad Mariána Kočnera ukazuje, že médiá dlhodobo reflektovali jeho prítomnosť v spoločensko-politickom priestore, poukazovali na jeho neštandardné postavenie v spoločnosti.

 

1.1 Kto je Marián Kočner

Marián Kočner je verejne známa osoba, ktorá sa pohybuje v prostredí médií, podnikania, politiky, tajnej služby, organizovaného zločinu prakticky od začiatku deväťdesiatych rokov. Marián Kočner (1963) je pôvodne vyštudovaný žurnalista, absolvent Filozofickej fakulty UK. Svoju kariéru začínal v rozhlase, avšak toto povolanie rýchlo opustil. Jeho meno sa začalo objavovať v súvislosti s rôznymi problematickými a špekulatívnymi transakciami pri prevodoch majetku, zmenkách a nejasných majetkovo-právnych operáciách. Prvý raz sa objavil na verejnosti ako podozrivý v prvej polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia v súvislosti s problémami fiktívneho obchodu s textilom a neuhradenými pohľadávkami (kauza Technopol). Verejnosti sa Marián Kočner stal známy v súvislosti so snahou prevziať podiel v spoločnosti prevádzkujúcej TV Markíza (1998). V ďalších rokoch sa Marián Kočner pohyboval ako podnikateľ, aj keď  nikdy nebolo celkom jasné, čo je predmetom jeho podnikania. Jeho meno sa objavovalo v súvislosti  s prevodmi majetkov, budov, obchodovania s informáciami, využívania neistého a neprehľadného podnikateľského prostredia, ale aj s ovplyvňovaním politického prostredia či v súvislosti s mafiánskymi zoznamami. 20. júna 2018 Národná kriminálna agentúra Mariána Kočnera zadržala na základe príkazu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom jeho pôvodné obvinenie z falšovania zmeniek sa v priebehu ďalších mesiacov rozšírilo aj na ďalšie trestné činy. V súčasnosti (december 2018) je Marián Kočner stále väzobne stíhaný, pričom je preverovaný aj v prípade podozrenia z účasti na vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

 

1.2 Zdroje

Východiskovým zdrojom bol mediálny monitoring vytvorený profesionálnou monitorovacou službou Newton médiá za obdobie 2006 – október 2018. Mediálny monitoring obsahoval zdroje z televízií TV Markíza, TV JOJ, RTVS, TA3, ďalej spravodajstvo rozhlasových staníc Rádio Slovensko, Expres, denníky SME, Pravda, Hospodárske noviny, Plus 1 deň, Nový čas a ich internetové portály, samostatné internetové zdroje aktuality.sk, topky.sk, týždenníky Plus 7 dní, Týždeň, Trend a niektoré ďalšie médiá. Skúmaný súbor obsahuje temer 5 tisíc strán textu spravodajských, publicistický a  analytických mediálnych materiálov.

 

1.3 Skúmané časové obdobie

Časové obdobie analýzy M. Kočnera spadá do rokov 2006 až 2018. V roku 2006 sa na Slovensku ujal vlády R. Fico a zároveň sa v jesenných voľbách M. Kočner medializoval ako záujemca o post primátora Bratislavy, čím vstúpil do otvoreného politického boja.

Príbeh Mariána Kočnera sa však v médiách začal objavovať podstatne skôr, ako je skúmané obdobie. K jeho zviditeľneniu sa prispeli kauzy Technopol a Gamatex, takže jeho osoba je od prvých monitorovaných príspevkov roku 2006 zaťažená práve touto históriou.

 

2. Obsahová analýza (M. Kasarda)

 

Pri obsahovej analýze sme vychádzali z interpretácie textových výstupov zachytených monitorovacou službou Newton média. Pri práci s mediálnym obsahom sme sa sústredili na niekoľko relevantných aspektov vychádzajúcich z vnímania a posudzovania hodnotových kritérií vyjadrených výberom jazykových prostriedkov, výberom tém v jednotlivých médiách a objektivitou ich spracovania. Týmito aspektmi boli:

1. analýza postojov jednotlivých médií k osobe M. Kočnera vyjadrená prívlastkami, ktoré v médiách dostával – vytváranie hodnotového súdu u čitateľov
2. analýza agenda setting v spojení s osobou M. Kočnera – výber tém a jeho reprezentácia v spojitosti s médiom
3. analýza objektívnosti spracovania jednotlivých tém v konkrétnych médiách, prístup média k téme a miera objektivizácie
4. analýza dynamiky zmien postojov médií k osobe M. Kočnera
5. analýza vzťahu jednotlivých médií k osobe M. Kočnera

Jednotlivé aspekty sme skúmali na základe interpretácie textov, jednotlivých lingvistických prejavov, štruktúry obsahu (napr. dôležitý pomer rozsahu priestoru pre vyjadrenia M. Kočnera a oponentov) a hodnotového vyjadrenia (pozitívne, neutrálne, negatívne postoje média) vyplývajúce z bazálnej interpretácie textu.

 

2.1 Najčastejší prívlastok

Najčastejším prívlastkom, s ktorým sa stretávame v prípade M. Kočnera je označenie „kontroverzný podnikateľ“ (Plus 7 dní, 2006).

Po zverejnení „mafiánskych zoznamov“ bol Kočner vnímaný ako „kontroverzný podnikateľ z mafiánskych zoznamov“ (topky.sk, 2011), ktorý chce vstúpiť do politickej hry vyťahovaním polopravdivých a nepravdivých informácií. V tom istom médiu vystupuje aj ako „známa tvár“ a „podnikateľ“, rekreant a hotelier z Donovalov.

Denník SME ho v tom čase už vnímal ako „závadovú osobu“. Časopis Týždeň vnímal M. Kočnera ako „Kamoš od kapusty Marián Kočner“ (2010), pričom postoj tohto média je počas celého obdobia najviac konfrontačný zo všetkých médií.

Omnoho zhovievavejšie boli bulvárne médiá, ktoré vnímali M. Kočnera ako „boháča“, „podnikateľa“ (Nový čas, Markíza, Joj).

V období rokov 2017 až 2018 sa z kontroverzného podnikateľa postupne stal „podozrivý z daňových podvodov“ (Hospodárske noviny), „možný objednávateľ vraždy J. Kuciaka a M Kušnírovej“ (SME), „zatknutý podnikateľ“ (viaceré médiá), „trestne stíhaný Marián Kočner“ (Rádio Slovensko).

Postoje médií vyjadrené prívlastkami sa dajú označiť na škále od negatívnych alebo vzbudzujúcich negatívne emócie (Týždeň, SME, Denník N), cez spočiatku neutrálne (Hospodárske noviny, aktuality.sk, RTVS), až po označenia smerujúce k zľahčovaniu či priam vyzdvihovaniu osoby M. Kočnera ako úspešného (viac nižšie v časti 2.2 Celebritizácia).

Spojenie slova „podnikateľ“ s prostredím, v ktorom sa pohyboval M. Kočner dlhodobo zaťažuje pôvodne neutrálne slovo „podnikateľ“ negatívnymi asociáciami – akoby podnikateľ malo znamenať podvodník, mafián, človek s neštandardným prístupom ku zákonu, nedôveryhodná osoba, „kšeftár“. V tomto význame sa spojenie slova „podnikateľ“ opakovane vyskytovalo aj v súvislosti s ďalšími osobami a politickým prostredím.

 

2.2 Celebritizácia

Zaradenie M. Kočnera medzi „smotánku“ je vyjadrením heroizácie, celebritizácie a legitimizácii zločinu ako úspešnej pracovnej metódy

Bulvárny denník Plus 1 deň sa primárne zaoberal celebritnými témami a zobrazovaním „luxusného života podnikateľa“ M. Kočnera (Donovaly, autá), pričom prístup bol ešte v roku 2010 skôr neutrálny, resp. vykazoval znaky bulvárneho obdivu k úspechu („je bohatý, čo si môže dovoliť“). V denníku sa objavoval ako „hotelier“ (február 2010), „podnikateľ“ (jún 2010), prezentoval sa jeho okázalý životný štýl (jachta, autá, vianočné darčeky).

Pozoruhodný bol postoj TV Markíza, kde sa M. Kočner opakovane objavoval v televíznej celebritnej relácii Smotánka. Televízia ho prezentovala ako súčasť slovenskej celebritnej smotánky: „medzi pozvanými nechýbal ani totálne zmenený podnikateľ Marián Kočner, ktorý oproti nasledujúcej fotografii spred dvoch rokov zhodil neuveriteľných 40 kilogramov. Zmenil životný štýl,  začal zdravo jesť, vynecháva mastné jedlá a sladké nápoje.“ (1.11.2014) V rokoch 2014 do marca 2016 sa Kočner vyskytuje temer výhradne len v Smotánke, spravodajstvo sa Kočnerovým kauzám nevenuje. Ale Smotánka víta Kočnera rada aj v ďalších svojich pokračovaniach, kde sa prezentuje aj s manželkou drahými módnymi doplnkami a pod.

Podobne sa k postave M. Kočnera stavia Plus 7 dní. Týždenník opakovane spomína „podnikateľa Kočnera“ ako účastníka veľkých spoločenských udalostí (plesy, spoločenské udalosti zábavného priemyslu), či v rodinných súvislostiach (okázalá svadba jeho prvej dcéry – 2011 a následný rozvod 2013). Neváha sa venovať aj jeho súkromiu (operácia žalúdka, apríl 2013), čím vytváral obraz človeka, ktorému záleží aj na vlastnom zdraví. Aj denník z toho istého vydavateľstva Plus 1 deň píše v tom čase o Kočnerovi najmä v súvislosti so zlatou mládežou (január 2013) či bulvárnymi hviezdami z televíznej obrazovky. V spravodajstve vystupuje ako biznismen, podnikateľ. Denník viac-menej ignoruje závažné Kočnerove kauzy a venuje sa temer výhradne „celebritnému“ rozmeru Kočnerovho pôsobenia.

S narastajúcim počtom Kočnerových politických a spoločenských káuz celebritizácia jeho osoby ustupuje do pozadia, aj keď aj v článkoch z roku 2018 sa objavujú odkazy na jeho luxusný život, aroganciu „parkovanie na prechode pre chodcov“ a objavujú sa aj fotografie s politikmi vo voľnom čase najmä z pobytov na Donovaloch.

 

2.3 Podozrenia a zločiny

Kočner sa v médiách objavuje často ako človek, ktorý sa „zjavuje“ na miestach, kde nie je niečo v poriadku a má blízko k podsvetiu „Kočner na spoločnej snímke s Jurajom O., prezývaným Piťo. Obaja figurujú v takzvaných mafiánskych zoznamoch“ (Plus 7 dní, 2011) i k politike: „O tom, že bratislavská skupina v Smere reálne existuje a že jej členmi sú politici Robert Kaliňák, Martin Glváč, Ján Počiatek, právnik Marek Turčan, podnikatelia Ladislav Bašternák, Marián Kočner a ďalší, svedčia početné kauzy, v ktorých sa jej členovia ocitli“ (Týždeň, 2016).

Verejnoprávne médiá (RTVS, televízia aj rozhlas) sa problémom M. Kočnera venovali spravodajsky a hodnotovo neutrálne. Objavuje sa v zmienkach ako jedna strana sporu o Pezinskú skládku (2008), Kauza Sasanka (2012), majetkové spory a nejasné prevody, Ruskove zmenky… Všade tam je označovaný ako „podnikateľ M. Kočner“, neskôr, v roku 2018, ako „trestne stíhaný Marián Kočner“.

Väčšina práce v médiách pri popisovaní podozrení zo zločinov je spravodajská, konštatačná využívajúc slová ako „údajne“: „Ladislav Bašternák a Marián Kočner, ako fyzické osoby údajne predávali 4 nadhodnotené byty“ (Rádio Slovensko), „od roku 2006 boli údajne spôsobené…“ (topky.sk). Médiá sa takto snažia upozorňovať na informácie, ktoré ešte nepotvrdil súd, sú len podozreniami (rovnako sa objavuje aj označenie „podozrivý zo spáchania“).

V tomto smere médiá nemôžu nahrádzať vyšetrovateľov a rozhodnutia súdov a teda môžu písať len o pravdepodobných veciach, ktoré síce vyplývajú zo získaných informácií, ale nie sú v definitívnom stave.

Od vraždy novinára J. Kuciaka a M. Kušnírovej však viaceré médiá neváhali upozorňovať na vyhrážanie sa M. Kočnera novinárovi, pričom upozorňovali aj na fakt, že Kuciakovu sťažnosť a podanie polícia zmietla zo stola. V roku 2018 (po februári) sa médiá k osobe M. Kočnera vyjadrovali ako k „možnému“ alebo „pradepodobnému objednávateľovi vraždy“, pričom s podozreniami prišiel ako prvý týždenník Týždeň, ale postupne sa objavili vo viacerých médiách.

Osoba M. Kočnera sa v očiach čitateľov mohla javiť ako minimálne podozrivá z opakovaného páchania trestnej činnosti, alebo aspoň činnosti nevykazujúcej znaky normálneho podnikania. S narastajúcim počtom káuz (po Technopole a Gamatexe postupne Pezinská skládka, Glance House, Čistý deň, zmenky TV Markízy, Five Stars Residence atď.) sa Kočner javil ako človek, ktorý nie je dôveryhodný, pravdepodobne je podozrivý (ako sa ukázalo v roku 2018 oprávnene) z trestnej činnosti, ale ktorý zároveň má krytie v orgánoch činných vo vyšetrovaní a trestnom konaní (podpora a dôverné vzťahy s prokurátorom D. Trnkom boli známe už od roku 2011).

„Zmenky televízie Markíza a podozrenie z ich falšovania sú dôvodom, pre ktoré polícia v stredu zadržala a obvinila podnikateľa Mariana Kočnera.  Nie je to však jediná kauza obvineného podnikateľa, v ktorej sa objavujú zmenky, viaceré jeho obchody sú postavené práve na nich. Objavujú sa napríklad v prípade pochybných prevodov Šport hotela na Donovaloch, kde je od vlaňajšieho septembra obvinený spolu s dvoma spolupracovníkmi za neodvedenie dane. Ďalšie sa vyskytujú aj pri tunelovaní firmy Technopol Servis, kde sú obvinení ľudia blízki Kočnerovi,“ píše denník SME v júni 2018. V tom čase sa už prakticky celé mediálne spektrum stavia kriticky k osobe M. Kočnera a jeho uväznenie víta ako začiatok spravodlivého konca a nový vietor v policajnom vyšetrovaní, ktorý nastal po odchode R. Kaliňáka.

 

2.4 Politika a manipulácia

1. Kočner v sledovanom období bol aj politicky aktívny – priamo aj nepriamo. Priamo v roku 2006, keď neúspešne kandidoval na primátora hlavného mesta. Neskôr sa jeho aktivity zamerali na presadenie svojej politickej agendy niekoľko krát formou nečakaných zverejnení kontroverzných informácií, ktoré viedli k manipulácii s mediálnym a politickým prostredím.

Ako pars pro toto môžeme uviesť Kauzu Sasanka, teda zverejnenie informácií o kontaktoch jeho samého s R. Sulíkom, v tom čase predsedom parlamentu Slovenskej republiky. Z informácií „ktoré unikli do médií“, ako sa ukázalo, priamo od Kočnera, vyplývalo, že sa M. Kočner úspešne snaží získavať informácie, ktoré slúžili na ovplyvňovanie verejného života.

V tejto – a aj ďalších kauzách, ktoré neskôr Kočner medializoval – sa snažil vystupovať ako dobre informovaný človek, ktorý vie viac, pričom svoje partikulárne záujmy zakrýval za zdanie odhaľovania vecí, ktoré by verejnosť „mala vedieť“, aby poznala skutočné súvislosti.

Nie je dôležitá podstata jednotlivých sporov, ale opakované Kočnerove pokusy narúšať princípy fungovania demokracie, ovplyvňovať výsledky istých rozhodnutí (či už voľba generálneho prokurátora, alebo voľby a obviňovanie niektorých kandidátov kauza týrania ženy B. Kollárom). Jeho agendu médiá preberali, väčšina sa nechala zviesť Kočnerovou rétorikou, odhaľovaním informácií, pričom škandalóznosť tém médiá nevyvažovali objektívnymi informáciami, ktoré by dali rovnaký priestor druhej strane. Agendu nastoľoval Kočner a jej medializáciou sa legitimizovala v mediálnom priestore ako dôležitá. Jej manipulatívnosť a Kočnerove dôvody vychádzali na povrch až postupom času.

Neskôr, v čase preukázania spolupráce M. Kočnera s bývalým novinárom a pracovníkom SIS Petrom Tóthom i ďalšími ľuďmi z prostredia tajných služieb došlo k uvedomeniu si niektorých médií, že pravdepodobne sme boli svedkami kolosálnych politických a spoločenských hier, ktoré mali zabezpečiť Kočnerovi isté politické krytie. To sa však po vražde novinára a jeho priateľky ukázalo ako neudržateľné.

 

3. Obrazová analýza (A. Szomolányi)

Obraz predstavuje v slovenskej žurnalistike často len pasívnu zložku vyjadrenia. Kočner je zobrazovaný konvenčne, ako štandardná „slovenská celebrita“ – známy boháč, kontroverzný podnikateľ, priateľ toho a toho… Nie je vedec, športovec, filantrop, dokonca ani politik, nie je zobrazovaný v situáciách , ktoré by boli obsahovo závažné.

Nepíšeme nezaujímavé, pretože ľudia nakoniec považujú za zaujímavé to, čo im médiá podsúvajú často. Je úplne jedno akou formou je Marián Kočner zobrazovaný. Kvalita tu nakoniec nehrá žiadnu úlohu. Jeho portréty z tlačových konferencií, koláže s jeho známymi, on pri aute a podobne. Zaujímavý začal byť na záberoch až v momente, kedy ho viedli v putách na políciu. Vtedy fotografia naberá obsah. Všetko ostatné sú nič nevypovedajúce portréty. Editori sa uchyľujú ku kolážam, dvojportrétom.  Kočner je vlastne vata, ktorá vypĺňa čas a obsah. Je jedno či v televízii, alebo v printových médiách. Správa, ktorú občan vlastne nepotrebuje a už vôbec nie jeho obraz.

Ak si vezmeme podstatu obrazového vyjadrenia či už vo fotografii alebo na televíznej obrazovke komunikačná schopnosť je daná výrazom, ktoré tieto média predstavujú. Fotografia, ktorá je priradená k textu, zaberá určitú plochu. Jej „čitateľnosť“ je určite lepšia a rýchlejšia, než keby sme miesto, ktoré zaberá, nahradili textom. Pútanie diváka k  jej obsahu s ohľadom na obsah správy je zásadné. Platí to aj v prípade, ak je použitá takzvaná ilustračná fotografia? Pod týmto názvom sú označované fotografie, ktoré sú vyňaté z archívu a neviažu sa priamo k danej udalosti. V prípade zobrazovania M. Kočnera sme na ilustračné fotografie narazil častejšie. Jeho vyobrazenie – profesionálny moderátor, ktorý vie „reagovať na objektív“, zväčša pôsobí ako „celebrita“. Zobrazenie, ktoré by sa malo viazať k článku, ktorý ho popisuje vždy v spoločensky negatívnych súvislostiach. Fotografia – obraz akoby negovali obsah. Predpokladáme, že redakcie majú kvalitných fotografov a samotné fotografie predstavujú nie len moment cvaknutia, ale aj následný komplex činností so samotným záberom, ktoré predstavujú výber fotografie, jej výrez, zaradenie k textu, čas jej aktuálnosti k samotnému textu a podobne.

 

3.1 Fotografia

1. Kočner bol dlhodobo podávaný v obrazovej forme väčšinou ako „celebrita“, prípadne „fičúr“, ktorý s kadekým vybabre. Neplatí to pre súčasné zobrazovanie, odkedy je vo vyšetrovacej väzbe.

Jeho obraz bol dlhodobo udržiavaný v spoločensky akceptovanej podstate. Veď aj „bežný občan“ musí dennodenne bojovať so štátom a Kočner nad ním aj víťazí? Obsah písanej správy, ktorá je kvalitne podaná so závažným obsahom, býva takzvaným ilustračným foto často defraudovaná. Nie je to len problém zobrazovania Kočnera. Reportážna alebo novinárska fotografia je vo všeobecnosti vydavateľmi podceňovaná. Talent fotografa, ktorý tvorí obrazový obsah sa prejavuje nie len v obsahu, ktorý je zachytený momentom „cvaknutia“, ale aj schopnosťou v rámci tohto momentu nájsť výraz v kompozičných vzťahoch v rámci usporiadania celej obrazovej plochy. Koncepčná podstata výsledného výrazu v rámci obsahu celej fotografie by mala tvoriť obrazový záznam reality zodpovedajúci obsahu písanej formy. Fotoreportáže, akoby úplne vymizli z našich printových médií.

Zaradenie fotografie na adekvátne miesto v texte, by malo súvisieť a nemalo by byť podmienené len grafickou úpravou. V prípade fotografie sa nedá hovoriť len o fotografoch, ktorí sa snažia svoju prácu robiť dobre. Je to aj o následnej práci s fotografiou, ktorá je mimo samotného tvorcu obrazu. Kvalitná práca s fotografiou sa dá vidieť napríklad v časopise Týždeň, kde je evidentné, že s obrazom pracujú a využívajú ho k aktívnej komunikácii.

Je možné, že Kočner sám uveril svojmu „pozitívnemu obrazu“ v printových médiách a popularita, akoby mu chutila. Bol celý čas medzi „celebritami“, o ktorých stojí za to písať v spoločenských časopisoch. Samotní fotografi, akoby mali pred ním rešpekt a on ich ovládal svojou vlastnou pózou a výrazom.

 

3.2 Televízia

Úplne inú problematiku tvorí zobrazovanie Kočnera v audiovizuálnych správach. Na rozdiel od printových správ, tie podliehajú času, za ktorý sa správa vypovie. Článok a fotografiu v tlačových médiách, môže čitateľ vnímať v ľubovoľnom časovom rozsahu. Audiovizuálna správa a jej transformácia z písaného textu sa dotýka priamo premeny jednej formy na inú formu vyjadrenia v rámci komunikácie. Do každého obrazovo – zvukového vyjadrenia vstupujú aj semiotické vzťahy – znakovosť. Je len domnelým názorom „technokratických videographerov“, že všetko, čo zaznamenáme kamerou, je reálna pravda. V momente keď zapneme kameru a vypneme ju, dostaneme inú realitu, novú – záber, ktorý je technický, senzorický záznam, ale aj nová realita, ktorá podlieha všetkým semiotickým vzťahom.

Zobrazovanie Kočnera v audiovizuálnych správach sa ničím nevyníma zo štandardu slovenskej audiovizuálnej žurnalistiky. Tá podlieha nízkemu štandardu obrazovej kultúry a nepochopeniu vyjadrovacích prostriedkov audiovizuálnej reči. Samozrejme výnimky potvrdzujú pravidlo, ale tie sa hľadajú veľmi ťažko. Napríklad: Reportáž Michala Hečku, v TV Markíza, „Marián Kočner má na krku ďalšie obvinenie, súvisí s bytmi v komplexe Five Star Residence“ zo 17. 10. 2018 17:05, ktorá je veľmi slušne nasnímaná, bohaté zábery, sprievodný komentár, kvalitné využitie archívu.

Samotní redaktori sú viazaní textom a množstvom textu, ktorý chcú podať v čo najkratšom čase. Obraz tvorí zväčša akúsi pasívnu kulisu, ktorá sa aj volá dehonestujúcim žargónom „ilustráky“ ako suma záberov pod text.

Správa sa snaží akoby aktivizovať diváka svojim závažným obsahom a to býva takmer vždy v prípade správ o Mariánovi Kočnerovi. Prináša mu obsah, ktorý by ho mal diváka aktivizovať, minimálne preto, že sa týka jeho samotného, prípadne dostáva informáciu, ktorá priamo ovplyvňuje jeho život. Divák – prijímateľ správy zostáva pasívny a program je skôr len vyplnením jeho denného rozvrhu („teraz sa dívam na správy“). Tvorca a prijímateľ správy nenašli komunikačný jazyk a vyjadrenie audiovizuálnym jazykom sa stalo nepochopené, divák zostáva pasívnym.

Obrazovú časť akoby tvorili autori, ktorí nemajú vedomosť o čase, ktorý musia pokryť zábermi a to tak, aby tvorili obrazový príbeh. Len postaviť kameru a natočiť akosi moderátora, zopár záberov, ak sa nedá, tak ich strihač zopakuje, dokým redaktor nedorozpráva. To je vo všeobecnosti základný princíp audiovizuálnych správ na Slovensku, bez ohľadu na to, či je to vo verejnoprávnom alebo komerčnom médiu.

Vyvolanie negatívneho alebo pozitívneho vzťahu v téme Marián Kočner, ktorú sme mali možnosť posúdiť z množstva televíznych spravodajských šotov nás privádza len k jednému záveru. Vnem diváka je ambivalentný. Výpovede ľudí, ktorí hovoria závažné pravdy o Kočnerovi pred kamerou, sú často snímané v dehonestujúcom podhľade, alebo sú títo ľudia nalepení na stenu v širokouhlom objektíve. Kočner je väčšinou opakovaný v chronicky známych záberoch, kde má slušivé sako, jeho detaily sú prívetivo komponované.

Kameramani sú akoby z insitného prostredia, bez dostatočného vzdelania. Dojem vysielateľov, že prax ich naučí je mylný. Pri závažných obsahoch správ, by mala byť nasadená aj personálna kvalita, ktorá je vybavená nie len technikou, ale aj talentom podopretým vzdelaním v audiovizuálnej reči. Je možné si to predstaviť ako text, v ktorom je gramatická chyba. Čitateľ sa pri nej zastaví a zabudne na obsah. Podobne je to aj v audiovizuálnych kontextoch, len tu sa nemôže zastaviť, pretože kontext beží v danom čase a on sa stane pasívnym pozorovateľom a vytrhne ho zo stoličky tak maximálne reklamný blok, v ktorom sú šoty bez chyby. Možno je to cieľom. Spravodajský šot o Kočnerovi je asi len pre pasívne vyplnenie času medzi reklamnými blokmi. Ale naša verejnoprávna TV nemá reklamný blok! Možno by jej k sledovanosti správ pomohol práve reklamný blok, ako vytrhnutie z nudy.

Svojho času nás jedna komerčná televízia zavolala na udalosť, kde hľadala talenty z vysokých škôl. Jeden z jej predstaviteľov prehlásil, že u nás nepotrebujete vzdelanie. Dnes ste šoférom, zajtra kameramanom, ak sa budete snažiť. Prax vás naučí. Zdá sa , že nenaučí. Prax môže byť aj neustále opakovanie formálnych a obsahových chýb, ktoré snaha v pracovnom nasadení neodstráni. Audiovizuálny jazyk žurnalistiky sa vyvíja, čo stačilo pred desiatimi rokmi, dnes nestačí.

Fotografia a video sú v našej žurnalistike dva rozdielne svety, ktoré sa nedajú porovnávať. Každý má svoju špecifickú schopnosť vyjadrenia a schopnosť komunikácie. Tradícia fotografie, alebo schopnosť selekcie kvality je neporovnateľne lepšia, ako pri videožurnalistike a to sa dá konštatovať aj s porovnania zobrazovania Mariána Kočnera na fotografii a v audiovizuálnych správach počas 13 rokov.

 

4. Manipulácia mediálneho priestoru (M.Kasarda)

Mediálne prostredie v prípade informácií pochádzajúcich od M. Kočnera opakovane uprednostňovalo senzáciechtivosť pred objektivitou a overovaním faktov. Kočner mal schopnosť manipulovať informáciami vo verejnom mediálnom priestore a zámerne ju využíval na vyvolanie chaosu, nátlaku či prekrytia problémov, ktoré súviseli s podozreniami na jeho činnosť. Stalo sa tak napríklad aj v prípade označovanom od počiatku ako Sasanka, keď v januári 2012 zverejnil Kočner SMS správy (s cieľom ovplyvniť aktuálne prebiehajúcu predvolebnú kampaň do NR SR, hoci správy mal od roku 2010 a uchovával ich na vhodnú príležitosť) a o niekoľko dní neskôr aj videá tajne nahraté so stretnutia s R. Sulíkom, či tlačových konferencií, v ktorých napádal svojich politických oponentov a jemu nepohodlných politikov ako D. Lipšic, G. Grendel, B. Kollár a ďalší.

Zarážajúce je z pohľadu mediálnej etiky, že médiá uverejňovali informácie od M. Kočnera bez ohľadu na legitimitu získaných informácií. M. Kočner svoje videonahrávky, odposluchy či SMS správy prinášal na trh, hoci šlo o nelegálne získané a vyfabrikované (pseudo)dôkazy, zneužíval SMS korešpondenciu tretích strán, ktorú nevedno ako získal a používal tak praktiky spravodajských hier tajných služieb. Médiá sa nezaoberali spôsobmi, ako M. Kočner získal svoje informácie, pokladali ich za dôveryhodné. Tým, že ich preberali do svojho spravodajstva ich de facto legitimizovali a dodávali im hodnovernosť.

Nepochopiteľnú nadprácu v tomto smere vykonala televízia TA3, ktorá neváhala vysielať priame prenosy z tlačových konferencií M. Kočnera (2012, kauza Sasanka, apríl 2016, kauza B. Kollár, október 2016 obvinenia viacerých politikov z nezákonnej činnosti. 2017, Kočner o obvineniach opozičných politikov), pričom M. Kočner nie je ani verejne činný politik, nereprezentuje žiadnu inštitúciu a na tlačových konferenciách sa prezentoval nelegálne získanými a vyfabrikovanými dôkazmi diskreditujúcimi tretie strany. Videá sú dostupné na stránkach archívu televízie aj dnes.

Opakovane sa vyskytovali situácie, keď M. Kočner získaval nepomerne viac priestoru na sebaprezentáciu a obviňovanie druhých, než poskytovali médiá ľuďom, ktorých obvinil. Médiá tak nezachovávali nielen princíp overovania si faktov pred ich publikovaním a skúmanie zdrojov informácií ako legitímnych a dôveryhodných (čo v prípade dnes už preukázateľného spojenia s bývalými pracovníkmi SIS je jasné, že dôveryhodné neboli), ale nezachovávali ani princíp pomerného a vyváženého priestoru pre obviňované strany. Pritom zverejňovanie nelegálne získaných a manipulovaných informácií je v rozpore s dobrými mravmi a etikou novinárskeho povolania, ba dokonca aj v rozpore so zákonom.

Preukázateľná je schopnosť M. Kočnera prekrývať vlastné kauzy snahou o diskvalifikáciu kritikov a oponentov útokmi nielen na osobnú integritu politikov, ale aj novinárov. Viacero novinárov sa priznalo, že sa im M. Kočner vyhrážal a sledoval ich on, jeho blízky spolupracovník, bývalý zamestnanec SIS Peter Tóth alebo ďalší ľudia. Medzi sledovanými boli novinári J. Krescenko Dibáková z TV JOJ, M. Vagovič z portálu aktuality.sk, M. Tódová z Denníka N, A. Valček z denníka SME, či J. Kuciak z aktuality.sk, ktorý pre vyhrážky zabitím zo strany M. Kočnera dokonca podal trestné oznámenie, avšak polícia prípad odložila. Bohužiaľ, výsledok tohto vyhrážania sa je dnes známy.

Metódy zastrašovania a sledovania mohli v novinároch vyvolať oprávnený strach, či dokonca autocenzúru.

Kočnerove metódy, jeho zvláštnym spôsobom získané informácie, ktoré sú v rozpore so zákonom i etikou, sa však stali súčasťou verejného života a politici, najmä zo súčasnej vládnej koalície, sa neštítili využívať jeho metódy a jeho informácie ako pravdivé a obviňovali a obviňujú aj dnes mediálny priestor buď priamo argumentami z Kočnerovej dielne, alebo metódami podobnými jeho spôsobom, teda zavádzaním, zastrašovaním a obviňovaním z práce na objednávku, znevažovaním a urážkami.

Úlohou aktivít M. Kočnera v mediálnom prostredí bolo opakovane vytvárať pocit nedôveryhodnosti voči tým, ktorí sú z niektorého uhla pohľadu nepohodlní pre samotného M. Kočnera a jeho aktivity. Či už to boli médiá, ktorých pracovníkom sa Kočner vyhrážal, alebo politici, ktorých sa snažil diskreditovať spochybňovaním ich „morálneho kreditu“ (až sa chce dodať známe: zlodej kričí, chyťte zlodeja), jeho pracovné metódy niesli jasné stopy cielenej, premyslenej kampane načasovanej tak, aby odvrátila pozornosť od jeho aktivít, ktoré neboli v súlade so zákonom. M. Kočner sa tak snažil okrem poisťovania svojej činnosti zo strany prokuratúry a politikov zároveň manipulovať verejným mediálnym priestorom tak, aby jeho mediálny obraz vyznieval v jeho prospech. Sám sa staval do pozície spravodlivého (seba heroizácia), ale aj toho, čo vie veľa a dokáže to využiť, čo je podoba spoločenského zastrašovania.

V prípade Kočnerových manipulácií s mediálnym prostredím a informáciami môžeme hovoriť o zámernej činnosti, teda o tom, čo označujeme ako profesionálna predmediálna zóna. V nej informácie vznikajú s určitým zameraním a cieľom, ktorý má slúžiť pre účely tvorcu danej informácie, pričom tento zámer nemusí byť zjavný. Ide o informácie pripravené profesionálmi pre médiá s výraznou intencionalitou a snahou zmeniť postoje verejnosti k určitým otázkam.

V prípade Kočnera nie je vždy prvoplánovo zrejmé, čo je účelom informácií, prečo spúšťal diskreditačné kampane, čo všetko sa snažil zakrývať. Ale je zrejmé, že jeho kroky boli cielené a zámerné, mali pomôcť odvrátiť pozornosť od iných problémov jeho alebo jeho politických partnerov či ochrancov.

 

5. Zhrnutie

Slovenská mediálna scéna sa dá rozdeliť vo vzťahu k M: Kočnerovi dá rozdeliť na tri základné okruhy a prístupy, ktoré sa menili v čase.

V období rokov 2006 – 2011 sa M. Kočner objavoval v médiách ako osoba neutrálna (podnikateľ, prípadne podnikateľ s niektorými problémami), pričom len časť médií (Týždeň, SME) ho vnímala kontroverzne a problémovo. Ďalšia časť médií vnímala Kočnera ako úspešného podnikateľa, celebritu „horných 10 tisíc“, ktorá „v tom vie chodiť“.

Po prevalení sa politických káuz a ovplyvňovania diania okolo prokurátora D. Trnku, manipulácii s R. Sulíkom a prepojením na politiku (a mafiánske zoznamy) sa osoba M. Kočnera začala presúvať výraznejšie do dvoch polôh – v spravodajských a analytických médiách sa postupne objavovalo viac správ o jeho pochybných podnikateľských aktivitách, ale zároveň tieto médiá neváhali „naletieť“ na Kočnerove spravodajské hry, odhalenia a tlačové konferencie, kde zverejňoval negatívne informácie snažiac sa ovplyvniť aktuálne politické dianie. Viaceré médiá však opakovane akceptovali manipulatívne Kočnerove správy a dôveryhodnosť jeho osoby nespochybňovali. Vnímali ho ako človeka, ktorý – ak niečo tvrdí – asi to má overené a dávali mu väčší priestor, ako následným reakciám, ktoré uvádzali veci do kontextu či iných súvislostí.

Zároveň však neustále v tomto období 2011 – 2017 v bulvárnych médiách pretrvávalo bulvárne zobrazovanie M. Kočnera ako celebritného človeka, ktorý si vďaka peniazom môže dovoliť žiť lepšie. Táto glorifikácia však ku koncu obdobia už mala svoje trhliny a ani v denníkoch typu Plus 1 deň, či na weboch ako topky.sk už nebol len celebritou, ale aj „kontroverzným podnikateľom“.

Výraznú zmenu postoja médií k osobe M. Kočnera môžeme badať od spustenia kauzy okolo zmeniek TV Markíza a neskôr po začatí trestného stíhania a uväznenia M. Kočnera, keď sa médiá stavali ku Kočnerovi ako človeku dôvodne podozrivému z viacerých podvodov a dokonca oceňovali, že neudržateľnosť Kočnera v slušnej spoločnosti už bola tak očividná, že nakoniec musela konať aj spravodlivosť. Zároveň sa postoj médií ku Kočnerovi ako spoločensky neprijateľnej osobe zosilnil po vražde J. Kuciaka a odhaleniach, ktoré ukázali, že aj v tejto kauze je pravdepodobne zapojený a dokonca je možným objednávateľom zločinu.

Zároveň napätá situácia odhalila, koľko manipulatívnych techník využíval M. Kočner vďaka spolupráci aj s bývalými zložkami tajnej polície, či vďaka stykom s politickou scénou.

Mediálna cesta M. Kočnera od celebritného podnikateľa k najznámejšiemu trestne stíhanému zločincovi súčasnosti (exemplárny príklad) je zároveň cestou, na ktorej sa mediálna scéna učila narábať s povesťou človeka, faktami, seba prezentáciou jednotlivca, manipuláciou, ale zároveň aj cestou, na ktorej sa médiá stavali do pozície vyšetrovateľov či sudcov.

Mediálne prostredie sa na prípade Kočner môže poučiť najmä v tom, ako byť ostražitejší voči manipulácii, ako sa správať zodpovedne pri overovaní faktov produkovaných nejasným prostredím a ako je dôležité nepodliehať lesku peňazí a čaru moci.

<<< Späť