Prednáška Dr.h.c. JUDr. Maroša Šefčoviča

Dňa 9.mája v aule Maxima Paneurópskej vysokej školy Vedecká rada PEVŠ udelila titul Doctor honoris causa dvom významným osobnostiam: uznávanému právnikovi a pedagógovi – prof. JUDr. Pavelovi Holländerovi a podpredsedovi Európpskej komisie a diplomatovi – DrSc. a JUDr. Marošovi Šefčovičovi. Prečítajte si slávnostnú prednášku Dr.h.c. JUDr. Maroša Šefočoviča:

Vaše magnificencie, vážený pán rektor, profesor Stern, spectabiles, honorabiles, členovia správnej rady akademických senátov, vedecká rady a vedeckých fakúlt, vážené dámy, vážení páni, milí študenti, vzácni hostia,

Dátumy 8. a 9. máj pre nás Európanov majú hlboký význam a nesú veľmi silné posolstvo. Včera sme si pripomenuli koniec druhej svetovej vojny na našom kontinente, ktorý po stáročia jazvili vojny a zbrane. 9. máj je zase Dňom Európy, pretože znamenal prvý krok k spoločenstvu dnes známemu ako Európska únia.

Vtedajší minister zahraničných vecí Francúzska Robert Schuman v dnes už tak známe deklarácii vyhlásil, že musíme spolupracovať a vieme, že Európu nepostavíme jedným ťahom na základe jedného plánu, ale budeme ju budovať postupne krok za krokom s konkrétnymi výsledkami a s konkrétnym prínosom pre našich občanov. Jedine tak vybudujeme mier a porozumenie medzi európskymi národmi. A my veľmi dobre vieme, ako sme ten mier a to porozumenie v Európe potrebovali.

Dlhé veky sa nám totiž v Európe striedali 30‑ročná, 100‑ročná a svetové vojny. Mier sa skloňoval len v súvislosti s povojnovými takzvanými mierovými konferenciami, ktoré neraz logikou víťazov len zakladali ďalšie konflikty. A z vlastnej skúsenosti viem, ako sa dnešným mladým ľuďom zdá absurdné, že Francúzi sa mohli s Nemcami sporiť aj niekde inde než na futbalovom ihrisku.

Stačí sa však prejsť po vojenských cintorínoch v Normandii, v Arlingtone alebo tu v Bratislave na Slavíne a prečítať si jednotlivé náhrobné kamene. Mená a vek obetí poukazujú na milióny rodičov, ktorým sa ich 18, 19, 20‑roční synovia a dcéry nikdy nevrátili domov.

Oslava 9. mája ‑ Dňa Európy je teda bez pochyby na mieste. Posledných vyše 70 rokov je totiž najdlhším obdobím mieru, aké krajiny Európskej únie zažívajú. Znie to neuveriteľne? Možno. Je to samozrejmé? Rozhodne nie. Niektorí zvyknú polemizovať, či by sa dal dosiahnuť trvalý mier v Európe aj bez Únie. Súhlasím s tými, ktorí vravia, že možno áno. No rozhodne by to nebol mier rovnakej kvality.

Ako povedal bývalý predseda Európskej rady Herman Van Rompuy, keď v mene Európskej únie preberal Nobelovu cenu za mier, šlo by skôr o mrazivé prímerie bez kľúčovej esencie zmierenia. Zmierenia, ktoré prekračuje odpustenie a ktoré vytvára pôdu pre ten najužší zväzok krajín a národov založenom na dôvere. Presne ten sa podarilo sformovať z pôvodného Spoločenstva uhlia a ocele.

Tento nový príbeh Európy tvorili odvážni lídri dlhodobou víziou, ktorí cítili nielen historickú zodpovednosť, ale aj veľkú podporu ľudí. Inak by nebolo možné, aby po tom všetkom, čím prešli Francúzi a Nemci, boli schopní podpísať zmluvu o priateľstve a použiť pritom práve to slovo priateľstvo po prvýkrát v medzinárodnom oficiálnom styku. Freundchaft a Amitié tak dostali nový význam a po prvýkrát sa vpísali do zmlúv o vzťahoch medzi vyspelými krajinami, ktoré takmer celú svoju históriu boli vojenskými rivalmi.

Toto priateľstvo je zvečnené aj v mnohých silných gestách. Dojatý Konrad Adenauer, ktorému francúzska študentka darovala vyznamenanie vojnový kríž svojho otca s odkazom, že si želá len zmierenia a nádej. Willy Brandt kľačiaci pred pamätníkom vo Varšave. Či Francois Mitterrand a Helmut Kohl držiaci sa spolu za ruky na znak a symbol priateľstva. Musím povedať, že som úprimne šťastný, že súčasťou tohto priateľstva sme sa stali aj my, ľudia zo strednej a východnej Európy. Naši budúci partneri sledovali prikovaní k obrazovkám zábery Nežnej revolúcie z Prahy, Bratislavy a Košíc doplnené o strihanie železnej opony na rakúskych hraniciach.

No a ešte raz parafrázujem bývalého predsedu Európskej rady Van Rompuya, ktorý povedal, že všetko sú to momenty, ktoré Európu liečili. Posilňovali len vnútorné zmierenie a formovali vzájomnú spolupatričnosť. Veľmi dobre však vieme, že ani najsilnejšia symbolika nemôže byť hlavný tmel mieru.

Čo ním teda je, čo je tým tajným receptom na úspech Európskej spolupráce? A keďže hovorím k rozhľadeným mladým ľuďom, vrátane budúcich právnikov a diplomatov, rád im toto tajomstvo prezradím. Odpoveď ich zrejme neprekvapí a možno ich aj poteší. Preto, lebo tou odpoveďou je vlastne nepretržitý proces prepájania našich národných záujmov tak že vojna je existenčne nemožná. Sú to nepretržité negociácie na rastúci počet tém medzi rastúcim počtom krajín. Ako priamy účastník týchto neustálych rokovaní môžem dosvedčiť, že sme doslova a do písmena naplnili zlaté pravidlo Jeana Monneta, že lepšie je sa sporiť za stolom ako na bojovom poli.

Asi najviac túto atmosféru pociťujeme to výbore starých predstaviteľov, čiže veľvyslancov členských krajín v Bruseli. Môžem potvrdiť, že s kolegami v rokovacej sále som strávil viac času než s vlastnou manželkou a navyše som sa s nim nemohol ani pohádať, lebo tichá domácnosť v Únii nefunguje. A podobne ako väčšina mojich kolegov, aj ja som sa držal zásady, že s nikým sa nesmiem večer rozhádať tak, aby som si s ním ráno nemohol dať kávu. Môže to pripomínať, ak by som sa vrátil do terminológie minulých storočí, akýsi nepretržitý mierový kongres. No ako veľmi dobre viete, spolupráce vedie k lepšiemu porozumeniu, porozumenie k partnerstvu a partnerstvo až k priateľstvu či spolupatričnosti.

Uvedomujem si pritom, že vnútorný svet Európskej únie nie je dokonalý. Na jednej strane vznikajú kuriózne situácie, napríklad keď slovenské predsedníctvo vďaka svojej nestrannosti ukáže, že vie byť efektívnejším negociátorom rybolovných kvót než prímorské krajiny. A boli by ste veľmi prekvapení, akými veľkými odborníkmi sú napríklad veľvyslanci severných krajín, pokiaľ ide o kvalitu vína. Na druhej strane sme sa akosi zmierili s tým, že častokrát najväčším úspechom rokovaní je, ak sú tak všetci rovnako nespokojní. Žiadne obrovské víťazstvá, ale ani žiadne ťažké prehry. Umenie kompromisu sme zdokonalili na medzinárodných vzťahoch na nevídanú úroveň a verím, že už čoskoro ho naplno využijeme a prejaví sa pri ťažkých rokovaniach o budúcom rozpočte únie na roky 2021 až 2027. Daňou za tento náš mechanizmus spolupráce je neraz to, že politici buď nevedia ako výsledky rokovaní komunikovať alebo si vyberú čiastkové víťazstvá a predajú ho cez takpovediac boj s Bruselom. Pre ľudí býva táto zložitosť Európskych politikov prípadne ich zjednodušovanie na domáce potreby zdrojom nepochopenia, nedôvery alebo skepsy.

Vážené dámy, vážení páni,

Zabezpečením súčasného mieru však Európska únia ešte nesplnila svoju hlavnú úlohu a nenaplnila svoje opodstatnenie. Prečo? Áno, vojna medzi členskými krajinami sa stala nepredstaviteľná. Nepredstaviteľná však neznamená nemožná.

Preto som presvedčený, že mier na našom kontinente naďalej zostáva najdôležitejšou úlohou modernej Európy, akokoľvek spomienky a poslednú svetovú vojny blednú. Mierové úsilie sa totiž nikdy nekončí. A vyžaduje si nielen každodennú prácu, ale aj dobrú pamäť. Nesmieme zabúdať, že zdrojom konfliktov bola vždy arogancia, nespravodlivosť, rôzne druhy neznášanlivosti, zničujúci nacionalizmus, extrémizmus, xenofóbia a všetko degradujúci populizmus. Zmizli tieto fenomény z Európy? Opustili Slovensko či našich susedov? Bohužiaľ nie.

Stále máme v pamätí nedávnu ekonomickú krízu a len postupne zavádzame do praxe riešenia, ktoré nás majú spraviť odolnejšími. Máme nedostačujúce odpovede na prehlbujúce sa sociálne rozdiely či na obavy ľudí zo zrýchľujúcej sa globalizácie. Pomaly reagujeme na nové fenomény štvrtej priemyselnej revolúcie. Sme nimi na jednej strane fascinovaní, no na druhej strane pociťujeme znepokojenie z toho, čo prinesie umelá inteligencie, robotizácia alebo bezprecedentné zdieľanie a využívanie našich osobných dát. Chýbajúce odpovede či diskusia na tieto témy vytvárajú živnú pôdu pre rastúcu frustráciu a nepokoj ľudí.

Hlavnou platformou pre takéto témy boli donedávna celospoločenské diskusie, kde sa demokraticky hľadali potrebné odpovede. Sme však v období, kedy sa aj demokracia učí, ako sa vysporiadať s rýchlosťou sociálnych médií. No a tie podľa prestížneho Massachusettského technologického inštitútu MIT, ktorý potvrdil, že falošné správy sa šíria sedemkrát rýchlejšie ako riadne spravodajstvo a samozrejme majú väčší dosah. Často si navyše ani neuvedomujeme, že vďaka sociálnym médiám sa uzatvárame do názorových bublín tvorených algoritmami internetových prehliadačov, ktoré nám ponúkajú správy čo sa nám páčia, ktoré zapadajú do našich preferencií a nie tie, čo pochádzajú z dôveryhodných zdrojov, garantujú pluralitu pohľadov názorov, bez ktorých demokracia nemôže žiť.

Vážené dámy, vážení páni,

To sú len niektoré výzvy, ktoré stoja pred ľudstvom, Európou aj Slovenskom. Naším privilégiom je, že Európa je na tieto výzvy pripravená azda najlepšie. Nepochybne preto veľa robíme. Sme najväčšia ekonomika sveta s globálnym líderstvom vo viacerých oblastiach.

Klimatické zmeny: Európa sa snaží zodpovedne k planéte a robí najviac pre ich zvládnutie. Rešpektujeme Parížsku dohodu a naštartovali sme modernizačný prechod na čisté technológie. Keď sa pozrieme na medzinárodný obchod, vyznávame voľné no férové obchodovania za dodržiavania medzinárodných pravidiel. Máme najpevnejšiu sociálnu sieť a najmenšie rozdiely v príjmoch ľudí. A stačí sa pozrie za oceán, aby sme si uvedomili, že zdravotné poistenie či dôchodkové zabezpečenie nie sú až taká samozrejmosť. Robíme najviac pre zmierenie chudoby v rozvojom svete a sme silný advokát multilateralizmu, presadzujeme mierové riešenia konfliktov, lebo najlepšie poznáme cenu mieru.

Pre toto všetko ľudia na Blízkom východe, v Afrike v ďalekom Pacifiku majú záujem o európske partnerstvo, o diplomatické zapojenie sa do riešenia sporu či o obchodné vzťahy a investície. Európa má imidž férového partnera a to je niečo, čo je na nezaplatenie. A určite tento potenciál budeme musieť veľmi využívať aj v posledných turbulentných udalostiach spojených okolo Iránu a rozhodnutí Bieleho domu ohľadom vystúpenia z dohody o kontrole jadrového programu v tejto krajine.

Ako diplomat, ktorý som mal možnosť žiť na štyroch svetadieloch, môžem povedať, že dnes viac než kedykoľvek predtým svet potrebuje silnú Európu. Európu, ktorá je nielen hospodársky, ale aj politicky a vojensky sebavedomá. Európu, ktorá svojím solídnym a férovým prístupom ponúkne nové globálne líderstvo. Vo vnútri preto musíme byť pripravení na rýchlejšie prijímanie rozhodnutí a koncentrovať sa na kľúčové priority, ktoré budeme presadzovať skutočne jedným hlasom. Vtedy sme najsilnejší vnútorne a najvplyvnejší navonok.

Som presvedčený, že počas budúcej dekády sa bude rozhodovať o tom, komu bude takpovediac patriť toto storočie a ako sa vysporiadame s jeho bezprecedentnými výzvami. Bude ho formovať viac Čína, Spojené štátny americké, Ruská federácia alebo budeme to my Európania. Ako viete, Európa je zvyknutá reagovať na krízy finančnú, hospodársku energetickú či migračnú. Tentoraz však nestačí reagovať pod tlakom. Tentokrát potrebujeme predvídať, potrebujeme víziu.

A som rád, že v rámci súčasného portfólia v Európskej komisie v rámci budovania energetickej únie mám príležitosť prispieť k formovaniu takejto vízie a riešení, ktoré obstoja v čase. Po vytvorení skutočného jednotného trhu založenou na dôvere a solidarite sme naštartovali prechod na obnoviteľné zdroje energie a využívanie moderných udržateľných technológii, ktoré menia tvar jednotlivých sektorov a celej ekonomiky. Európa bude mať takzvanú výhodu prvého ťahu a včasnej investície. A som presvedčený, že všetky ostatné ekonomiky sveta si budú musieť prejsť tou istou cestou, ktorú má už Európa za sebou.

Vážené dámy, vážení páni,

Hovoril som o Európe, ale verím, že ste mali pocit, že hovorím aj o Slovensku Náš osud je totiž s Európou hlboko prepojený. Slovensko je partnermi vnímané ako krajina s úspešným príbehom. Krajina, ktorá bola mylne považovaná za agrárny prívesok Česka, dnes patrí medzi najpriemyselnejšie krajiny v Európskej únii. Po rokoch vysokej nezamestnanosti zaznamenávame nedostatok pracovnej sily. A úprimné uchopenie európskej budúcnosti nám zbúralo nielen železnú oponu, ale aj hraničné kontroly a ako jediný z regiónu platíme aj rovnakou menou ako Nemci či Francúzi. Od vstupu do Únie sme rástli najrýchlejším tempom v našej histórii a dnes je našou motiváciou žiť na rovnakej úrovni ako v najvyspelejších európskych krajinách. Naši mladí ľudia či podnikatelia cestujú po celom svete bez víz a premýšľajú v oveľa širších geografických súvislostiach než sme si mohli pred pár rokmi predstaviť.

Prečo to spomínam? Lebo to, čo sa podarilo našej krajine, je výnimočné. Mal som to šťastie, privilégium aj česť byť pri rozhodujúcich etapách, ktoré formovali našu krajinu a môžem úprimne povedať, že ako večný optimista by som si dnešný výsledok ešte pred pár rokmi nedovolil predpovedať. Zažil som totiž nesmiernu chudobu a nádej, ktoré sprevádzali perestrojku v Sovietskom zväze, keď vtedajšie Československo spalo v tvrdom normalizačnom mraze. Nežnú revolúciu som intenzívne prežíval na strahovskom internáte a na námestiach v Prahe a v Bratislave. Večernú eufóriu z ulíc striedala denná neistota, strach, či sa nám nezopakuje augustová mora z roku 1968. O možnej orientácii na Európu mi prvýkrát povedal Jiří Dienstbier, ktorý v roku 1990 ako nový federálny minister zahraničia si našil čas, aby mladému stážistovi vo výťahu porozprával o svojej knihe Snenie o Európe. Slovenskú vlajku sme na nový rok 1993 vztyčovali na veľvyslanectve v Ottawe. Kanadské média sa na chvíľu zaplnili informáciami o Slovensku a zábery z bratislavského ohňostroja sa striedali s pochybnosťami, či to ekonomicky ustojíme. Drámy okolo vodného diela v Gabčíkove, či európske demarše, alebo vynechanie z prvej vlny rozšírenia NATO som emocionálne ťažko prežíval v Bratislave. Vstup do Európskej únie som preto vnímal bez prikrášlenia ako historickú šancu pre našu krajinu a národ stáročiami skúšaný zložitým osudom. A bol som hrdý, že sme sa dokázali vysporiadať s temnou etapou Slovenského štátu a slzy dojatia v očiach krajanov v Izraeli boli najlepšia odmena, akú som mohol ako diplomat dostať.

V tomto krátkom vystúpení nie je priestor na opísanie všetkých úskalí a nesmiernej práce, ktorú bolo treba vykonať, aby sme vstúpili do Schengenu a eurozóny. Spomeňte si len, že to bolo krátko pred hlbokou hospodárskou krízou a dnes už ani neuvažujeme o tom, ako by slovenská ekonomiky vyzerala bez ochranného plášťa eura a strategických investícií, ktoré s tým súvisia.

Pripomínam tieto míľniky preto, lebo sú to etapy, ktoré si musíme pamätať a vážiť. Slovensko je mladá krajina a mám pocit, že sa tak stále musíme učiť mať ju prirodzene radi a byť na ňu hrdý. A z vlastne skúsenosti viem, že je vynikajúce spoznať svet, ale domov je vždy len jeden. Aj keď je to niekedy ťažké a nie všetko ide podľa našich predstáv.

Európa a svet prechádzajú turbulentným obdobím. Napriek tomu verím, že Slovensko a Európska únia majú pred sebou skvelú budúcnosť. Ako povedal líder jednej členskej krajiny: demokracia sa nevyvíja vždy lineárne. Prináša krízy, ale aj riešenia. Dôležité je, že sa tak deje a za každých okolností musí diaľ na pevných demokratických základoch a v demokratických rámcoch. Osud máme vo svojich rukách, patríme k najvyspelejšiemu spoločenstvu národov na globálnej scéne. Máme krásnu krajinu a skvelých ľudí. A vzťah Slovenska a Európy preto bude, verím, navzájom sa posilňujúca symbióza, ktorá nám pomôže vysporiadať sa s výzvami súčasného storočia.

Chcem sa na záver poďakovať Paneurópskej vysokej škole nielen za udelenie tohto prestížneho titulu, ale hlavne za úsilie pripraviť generáciu mladých ľudí na život, kde Slovensko bude ich domovom a Európa ich prirodzeným životným priestorom. Takto bude aj najlepším advokátom nášho spoločného európskeho projektu, ktorý Paneurópska vysoká škola hrdo nesie vo svojom názve. Veľmi pekne ďakujem za vašu pozornosť.

Dr.h.c. JUDr. Maroš Šefčovič

Prednášku v plnom znení si môžete prečítať tu. 

 

 

 

<<< Späť