Dejiny psychológie: Od Aristotela cez Descarta
Psychológia ako ju poznáme dnes takáto nebola vždy. Kedysi totiž existovala len ako súčasť filozofie a jej počiatky ako samostatnej vedy sa datujú až ku koncu 19. storočia. Všetci veľkí myslitelia danej doby sa snažili pochopiť ľudskú dušu a mali rôzne myšlienky, názory a teórie o tom, čo to ľudská duša vôbec je a z čoho sa skladá. Či už Sokrates, Aristoteles, Francis Bacon alebo René Descartes, všetci svojimi myšlienkami prispeli k vzniku psychológie a aj vďaka nim je súčasná úroveň poznania v oblasti psychológie taká aká je.
Aristoteles a jeho dielo o duši
Väčšina z nás asi vie, že Aristoteles bol Platónov žiak, ktorý mimochodom založil svoju vlastnú školu. No napísal tiež prvú psychologickú monografiu, ktorú nazval Peri psychés – v preklade O duši. Aristoteles veril tomu, že základom všetkého bytia je akási pralátka, z ktorej vznikajú štyri živly. Táto pralátka má vždy nejakú formu, pričom keď sa látka a forma spoja, vzniká pohyb, ktorý má určitý účel. Tvrdil, že vzťah tela a duše je rovnaký ako vzťah látky a formy. Duša by v tomto prípade mala byť účelom a zmyslom tela, čiže telo je len nejaký nástroj duše. Ľudskú dušu delí na tri zložky, a to vegetatívnu, ktorá má na starosti výživu a rozmnožovanie, živočíšnu, ktorá dokáže cítiť a je sídlom žiadostí, a ľudskú, ktorá je zase sídlom rozumu a vôle. Práve touto ľudskou zložkou duše sa ľudia líšia od zvierat, ktoré majú iba žiadosti, ale žiadnu vôľu. Preto je človek schopný činiť rozhodnutia, ktoré realizuje jeho rozum.
Epikureizmus a stoicizmus ako súčasť dejín psychológie
V 4. storočí pred naším letopočtom vznikli nové filozofické smery, tzv. Epikureizmus a stoicizmus. Ako už z názvu vyplýva, zakladateľom epikureizmu bol Epikuros a za cieľ ľudského života považoval stav blaženosti, ktorý je možné dosiahnuť tým, že človek vyhľadáva slasť a vyhýba sa strastiam. Epikuros hovoril, že niektoré slasti so sebou neskôr prinášajú aj bolesť, a že ozajstnú blaženosť je možné nájsť najmä v radostnom rozjímaní a vo vyváženom kľude ducha, takzvanej ataraxii. Stoicizmus patril medzi najvplyvnejšie filozifické smery a medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patril Seneca a Epiktétos. Epiktétos prišiel s myšlienkou, z ktorej čerpá mnoho smerov súčasnej racionálnej psychoterapie, a síce že človeka neznepokojujú veci samé o sebe, ale ich predstava o nich.
Dejiny psychológie v období stredoveku
V stredoveku bolo psychologické myslenie výrazne ovplyvnené kresťanským náboženstvom, kedy sa kresťanský postoj výrazne líšil od toho antického. Najvyššou cnosťou bola pokora pred Bohom, najhoršou vlastnosťou človeka bola pýcha. V tomto období sa zdôrazňovalo, že človek je svojou prirodzenosťou vydaný hriechu a smrti, pričom bol kladený dôraz na sklon človeka k porušovaniu božích prikázaní a podporoval sa tak rozvoj svedomia a pocitov viny. Kresťanstvo vo všeobecnosti netolerovalo iné myšlienky či náboženské systémy, no mnoho kresťanov v tej dobe vyjadrovalo rôzne psychologické názory, napr. na manželstvo a vzťahy medzi mužmi a ženami.
Renesančná psychológia a empirické skúmanie
Obdobie renesancie sa vyznačovalo prechodom k individualizmu, štúdiom antiky a rozvojom vedy, ktorá sa zameriavala predovšetkým na rozum a zmyslové skúsenosti, resp. empírii, čo bolo opakom náboženského myslenia. Keďže sa tu zdôrazňovala empíria, rovnako aj skúmanie človeka bolo realizované empiricky, teda pozorovali sa prejavy ľudí a analyzovalo sa ich prežívanie. Významným predstaviteľom tohto obdobia bol Francis Bacon, ktorý napísal dielo Nové organon. Zdôrazňoval radosť z poznávania a pozorovania vecí, ale tiež sa zamýšľal nad praktickým účelom poznania. Podľa Bacona by mala byť zdrojom poznania zmyslová skúsenosť, čiže empíria. Tvrdil, že rozvoju poznania bránia predsudky a idoly, čomu by sa mal človek vyhýbať. Určil tzv. Idoly rodu, ktoré vznikajú z ľudskej prirodzenosti, idoly jaskyne, ktoré vznikajú z individuality človeka a z jeho výchovy, idoly trhu, ktoré majú základ v spoločenských kontaktoch, a idoly divadla, ktoré pochádzajú z tradovaných téz starých filozofov.
René Descartes a dôraz na rozum
Možno poznáte Descartov výrok „cogito, ergo sum“, čo v preklade znamená „myslím, teda som“. Na rozdiel od Francisa Bacona nedôveruje zmyslovému poznaniu a predpokladá, že človeka môže teoreticky klamať aj jeho rozum. Nemožno teda úplne dôverovať ničomu, resp. Descartes odporúča pochybovať o všetkých domnienkach, ktoré človek má. Súvisí to tiež s jeho výrokom cogito ergo sum, kde pod slovom cogito nemá na mysli len myslenie ako také, ale tiež popieranie, chcenie, odmietanie, predstavovanie, a podobne. Podľa neho je myseľ úplne odlišná od tela, Descartes bol totiž dualista. Odlišoval dve odlišné substancie: ducha a hmotu. Základnou vlastnosťou ducha je myslenie, základnou vlastnosťou hmoty je rozľahlosť. Duša je podľa Descarta nesmrteľná a nehmotná a prejavuje sa vo vedomí človeka ako mysliaca substancia.
Vznik psychológie ako samostatnej vedy
Po racionalizme nastal návrat k empirizmu, po ktorom nasledovalo obdobie osvietenstva. Potom bolo obdobie nemeckej klasickej filozofie, kam patril aj Immanuel Kant alebo Friedrich Nietzsche, a postupne sa schyľovalo k vzniku psychológie ako samostatnej vedy. Stalo sa to v roku 1879, keď Wilhelm Wundt založil prvé psychologické laboratórim v Lipsku. Táto udalosť sa považuje za prelomovú v oblasti psychológie a je považovaná za udalosť, vďaka ktorej sa o psychológii začalo hovoriť ako o samostatnej vede.
O dejinách psychológie sa môžete dozvedieť viac ako študent psychológie na PEVŠ!
Ako študent psychológie na Paneurópskej vysokej školy sa dozviete mnoho ďalších informácií o dejinách psychológie, o tom ako sa postupom času formovala a kto sa podieľal na jej vzniku ako samostatnej vedy, a na podobe, akú má v súčasnosti. V prvom ročníku bakalárskeho stupňa štúdia psychológie sa všetky tieto poznatky dozviete v rámci predmetu Dejiny psychológie. Podajte si prihlášku na štúdium už teraz po kliknutí na tento odkaz.
<<< Späť