Skúma psychológia komunikačné schopnosti?

Jazyk a reč nie je predmetom skúmania len u lingvistov, ale aj u psychológov.  Odborníčka na klinickú psychológiu, pedagogička Fakulty psychológie PEVŠ, prof. PhDr. Marína Mikulajová, CSc. sa zaoberá oblasťou komunikačných schopností u detí. V rozhovore nám prezradila, čomu sa venuje klinická psychológia, či sú poruchy učenia vrodené alebo získané, aká je práca psychológa, či naozaj výskumy od amerických vedcov môžeme považovať za relevantné a aké krajiny sú v oblasti psychológie najprogresívnejšie.  

 

P: Čo je to klinická psychológia?

M: Klinická psychológia je aplikovaná psychologická disciplína a všeobecne možno povedať, že sa zaoberá duševnými poruchami ľudí. Nielen duševnými poruchami ľudí, ktorí majú duševné ochorenie, ale aj ťažkosťami ľudí, ktorí sa mohli ocitnúť v nejakých zložitých životných situáciách a majú prechodné duševné stavy, s ktorými si sami nevedia poradiť.

Klinická psychológia má niekoľko odvetví. Zaoberá sa napr. problematikou demencie, problematikou neuropsychológie, ktorú by sme mohli charakterizovať, ako zmeny v duševných funkciách následkom napr. cievneho mozgového poškodenia alebo úrazu mozgu. Potom je to široká oblasť onkológie, sem patrí psychoonkológia, patria sem vývinové poruchy u detí, patria sem aj psychosomatické ochorenia, to znamená, aký je vzťah medzi telesnými a duševnými procesmi človeka. Klinická psychológia vo všeobecnosti využíva diagnostické a terapeutické nástroje to znamená, že používame metódy psychologickej diagnostiky a psychoterapie.

P: Na ktorú konkrétnu oblasť v klinickej psychológii sa špecializujete?

M: Ja sa zaoberám predovšetkým vývinovými poruchami a v rámci vývinových porúch mám ešte užšiu špecializáciu, zaoberám sa oblasťou komunikačných schopností u detí, poruchami reči a tiež poruchami učenia.

P: Špecializujete sa na poruchy učenia. Aké druhy týchto porúch poznáme dnes?

M: Existujú viaceré druhy porúch učenia, mohli by sme hovoriť o dvoch väčších kategóriách. Prvá je tá, ktorá je spôsobená životnými okolnosťami. To znamená, že nesúvisí s biologickým vývinom dieťaťa a je podmienené napr. stresom, nedostatkom príležitostí sa učiť, alebo v súčasnom svete vidíme, že je populárny presun veľkých skupín obyvateľstva, takže migrujú deti do iných krajín a jazyk tej novej krajiny nepoznajú a potom sa im ťažšie učí v škole. Tak by som zhrnula jednu kategóriu detí. Do druhej kategórie patria deti, ktoré sa už narodia s určitými predpokladmi, ktoré ich znevýhodňujú z hľadiska budúceho učenia a sú to deti, ktoré označujeme termínom ,,deti s neurovývinovými poruchami“.

P: Ako ste už naznačili znamená to, že tieto poruchy učenia môžu byť vrodené aj získané?

M: Presne tak, ako hovoríte. Tieto poruchy môžu byť vrodené, ale aj získané. Treba k tomu povedať ešte jednu vec, že existuje aj kombinácia vrodeného aj získaného, pretože všetky deti, ktoré majú vrodené poruchy existujú v určitom prostredí a ak to prostredie voči nim nie je šetrné a pozitívne, tak sa na to môžu nabaliť ešte ďalšie získané komplikácie.

P: Ako môžeme odhaliť poruchy učenia u dieťaťa?

M: Prvé signály z pravidla prichádzajú zo školy, to znamená, že učiteľ alebo rodičia si všimnú, že dieťa prestáva napredovať alebo začína zlyhávať v akademickej oblasti. Nemusí to tak byť vždy. Niekedy sa môžu prvé signály prejavovať vo forme nervozity, nepokoja dieťaťa, obáv dieťaťa, vyhýbaniu sa škole, záškoláctva alebo to môžu byť aj poruchy správania, napr. dieťa sa začína správať agresívne,  nervózne. Na túto tému existujú veľmi zaujímavé výskumy, ktoré ukazujú, že ak sa tento problém v rozumnom čase nezachytí, môže sa z neho stať snehová guľa, ktorá letí dole kopcom. A napríklad pomerne vysoké percento detí, ktoré majú poruchy učenia alebo nejaké iné ťažkosti v tomto smere sa dostane do rozporu so zákonom a ukázalo sa, že vyše polovica detí vo veku od 11 do 17 rokov, (čísla sú z pomerne novej britskej štúdie), mali nejaké ťažkostí v učení, ktoré dovtedy vôbec neboli odhalené.

P: Ako môžeme pomôcť deťom s poruchami učenia?

M: Tak existujú samozrejme dve základné oblasti, ktoré sa v klinickej psychológii uplatňujú. Po prvé je to psychologická diagnostika a potom je to intervencia, nakoľko sú to rôzne terapie. Psychologická diagnostika má za cieľ odhaliť o aký druh porúch ide a psychologická intervencia a psychologická terapia má za cieľ na základe diagnostického vyšetrenia vytvoriť pre dieťa nejakú optimálnu cestu a návrh opatrenia.

P: Ako by ste Vy charakterizovali prácu psychológa?

M: Práva psychológa je náročná, ale veľmi zaujímavá. Keďže je to práca s ľuďmi a dokonca s individuálnym človekom, vyžaduje od psychológa celý rad osobnostných vlastností a profesionálnych zručností, vedomostí. Na prvom mieste by som povedala, že človek, ktorý sa chce stať klinickým psychológom by mal mať hlboké humanistické presvedčenie. Mal by dodržiavať etické normy správania, mal by mať etické presvedčenia, napokon existuje etický kódex psychológov. Takýto človek by mal byť empatický, mal by mať schopnosť rozumieť iným ľuďom, vedieť sa vcítiť do ich situácie. A na neposlednom mieste by som spomenula, že psychológ by mal byť veľmi trpezlivý. Treba spomenúť, že psychológia vyžaduje celoživotné vzdelávanie. Či je to v rezorte zdravotníctva a týka sa to klinickej psychológie, alebo sa to týka poradenskej alebo školskej psychológie, psychológovia sa celoživotne vzdelávajú a preto toto povolanie patrí medzi tie náročnejšie. Od ľudí sa tiež vyžaduje naozaj vysoká odbornosť tým, že sa informácie v psychológii veľmi rýchlo obohacujú, tak sa musíme neustále orientovať v tých najaktuálnejších trendoch. Napriek tomu treba povedať, že ani psychológovia nevedia všetko a či je to psychodiagnostika alebo psychoterapia, často pracujeme len s tými informáciami a vedomosťami, ktoré mám k dispozícii. Samozrejme nie sme neomylní, ale snažíme sa pracovať najlepšie, ako vieme a v tomto smere vychádzame predovšetkým z diagnostických a terapeutických vedomostí, ktoré sa opierajú o fakty a pre ktoré existujú nejaké vedecké dôkazy. Takže chcela by som zdôrazniť, že to poznanie faktov, najmä v súčasnom svete a schopnosť odhaliť fakty, rozumieť im a odlíšiť ich od mýtov v psychológii je veľmi dôležitá vec. Kritické myslenie je nevyhnutné pre prácu psychológa.

P: Koľko času potrebuje psychológ na to, aby dobre spoznal človeka?

M:  Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať. Asi by som povedala, že na to neexistuje žiadne pravidlo. Ale odborníci – psychológovia, ktorí pracujú v oblasti forénznej psychológie, čiže v oblasti súdnej psychológie niekedy hovoria, že na uzavretie prípadu, tak aby oni sami boli s ním spokojní, potrebujú niekedy využiť alebo použiť vyše 40 rôznych psychodiagnostických metód a trvá im to samozrejme veľa hodín. Ale nejde len o použitie metód a o ich počet, ale samozrejme  aj o schopnosť interpretovať to, čo tie metódy ukážu a uzavrieť prípad.

P: Vieme o Vás, že veľmi často cestujete aj do zahraničia na rôzne konferencie. Aké najnovšie trendy môžeme v súčasnosti v psychológii nájsť?

M: Najnovšie trendy smerujú k oblasti psychológie dospelého veku, momentálne asi do výskumu demencie. Vieme, že populácia celosvetovo starne a neustále pribúda stále viac a viac starších ľudí a rapídne pribúdajú ľudia s demenciou. To znamená, že ide o ľudí, u ktorých nastáva určitý regres ich intelektových schopností, a to logický regres, nielen regres súvisiaci s ich starším vekom, ale patologický regres. A ako je všeobecne známe, sú rozšírené niektoré druhy týchto ochorení, ktoré sa stávajú ,,civilizačnými strašiakmi“.Napr. altzheimerová choroba, na ktorú sa sústreďuje obrovský celosvetový výskum. V oblasti vývinových porúch, ktorá mi je trošku bližšia môžem povedať, že veľký záujem je o neurovývinové poruchy, napr. na autizmus, na poruchy komunikačného správania a na ich príčiny a súvislosti.

P: Veľakrát na internete čítam alebo počujem, čo všetko americkí vedci zistili. Ktoré krajiny sú podľa Vás najvyspelejšie v oblasti psychológie?

M: Asi nie náhodou čítate to, čo zistili americkí vedci, pretože spojené štáty americké sú naozaj lídrom v psychologickom výskume. Samozrejme vďaka tomu, že sústreďujú veľký potenciál vedecko-výskumný aj finančný, takže v spojených štátoch pracujú vedci na výskumných projektoch z celého sveta, ale rozhodne to nie je jediná krajina, kde sa výskum realizuje. Z európskych krajín by som rada spomenula Veľkú Britániu, kde je výskum psychológie na veľmi vysokej úrovni a taktiež by som chcela spomenúť Fínsko alebo niektoré severské krajiny. V oblastiach, ktorých ja pracujem patrí Fínsko medzi lídrov vo výskume vývinových porúch. A rada by som spomenula aj Rusko, Rusku federáciu, kde je veľmi dlhá tradícia psychologického výskumu a vôbec psychológie a Rusko prinieslo svetu niekoľko významných psychológov a psychologických škôl a tiež na túto oblasť sveta netreba zabúdať. Keď hovoríme o tom, kde na svete má psychológia silné postavenie, celkom sa nedá na túto otázku odpovedať, skôr by bolo dobré povedať, že vedci celosvetovo spájajú sily a v rámci Európy existujú rôzne projekty, ktoré tomu významne napomáhajú a vytvárajú určitý priestor pre takúto kooperáciu. Napr. by som mohla spomenúť projekt COST, Cooperation in science and technology. Tento typ projektov umožňuje vedcom možnosť stretávať sa a takpovediac dávať hlavy dohromady a riešiť spoločné akútne témy, na ktoré hľadá odpoveď výskum v Európe. Sama som mala možnosť zúčastniť sa tohto projektu a bola to jedna z najlepších pracovných skúseností komunikovať s ľuďmi z ďalších tridsiatich krajín a riešiť tie isté témy.

P: Aký výskum, ktorého ste boli súčasťou je podľa Vás najprogresívnejší?

M: Z tých projektov, na ktorých som sa mohla zúčastniť si veľmi cením z dvoch veľkých výskumných domén. Jedna oblasť sa týka výskumu detskej reči na Slovensku. Bol to výskum, ktorý trval takmer 15 rokov a spolupracovali sme s rôznymi slovenskými univerzitami. Tím sa skladal z viacerých odborníkov- lingvistov, jazykovedcov, logopédov, psychológov.  Našim cieľom bolo porozumieť a opísať to, ako sa vyvíjajú jazykové schopnosti slovensky hovoriacich detí, keďže v prípade reči nie je možné prebrať nejaký hotový americký model alebo model z inej krajiny. Výstupom z tohto výskumu je veľmi užitočný nástroj. Vytvorili sme screeningový text pre malé slovensky hovoriace detičky vo veku od 8 do 30 mesiacov, kedy sú len na samom začiatku vývinu reči a ten screeningový nástroj sa volá TEKOS, test komunikačného správania.  Od 1. januára 2019 je tento test zaradený ako povinný screening pre pediatrov v prípade, že zachytia u dieťaťa nejaké psychomotorické zaostávanie. Takže tento screening sa dostal do povinnej výbavy pediatrických prehliadok a tento projekt preto považujem za veľmi dobrú vec pre prax. Druhá oblasť, ktorej sa stále venujem a stále sme našu prácu neukončili bol medzinárodný projekt, ktorý sa zaoberal vývinom čítanej a písanej reči v norme a patológii, tento projekt sa nazýva projekt MABEL, z ktorého máme taktiež veľmi dobrý praktický výstup. Vytvorili sme viacjazyčnú batériu na diagnostiku raných predgramotnostných schopností a taktiež čítania a písania pre deti už od päť rokov a tie testy sme vytvorili paralelne vo viacerých európskych jazykoch. Máme ich v angličtine, španielčine, francúzštine, češtine, slovenčine a velštine a teraz sa pridáva aj poľština a portugalčina. Tieto testy plánujeme v najbližšom čase zverejniť aj na webstránku tak, aby boli voľne dostupné pre odborníkov. V rámci týchto dvoch projektov detská reč a raná gramotnosť som mala možnosť pritiahnuť k tomu pomerne veľa mladých študentov aj doktorandov. Obhájilo sa 10 doktorandských prác na tieto dve témy. Takže naozaj tento čas považujem za veľmi produktívne obdobie.

 

Ponuka bakalárskeho štúdia Ponuka magisterského a inžinierskeho štúdia Online prihláška <<< Späť