Z Paneurópskej na pozíciu televízna reportérka

Do mediálneho vlaku som nastúpila v deň, keď vyšla správa o zavraždení jedného z jeho pasažierov – novinára Jána Kuciaka.

Pýtate sa, prečo práve Paneurópska? Fakt, že moje rozhodnutie bolo vyústením niečoho medzi nebom a zemou, mi zrejme neuveríte. Pocitové vedenie by takisto v očiach značnej časti verejnosti malo zostať len v románoch. Napriek tomu si odvážne myslím, že svojimi dvomi kľúčmi som otvorila celkom správne dvere. 🙂

Namiesto rakety mikrofón

Ľudia ma vnímali ako budúcu tenistku, nie ako reportérku. Tenis sa javil ako moja jediná životná cesta. Ja sama som však tento pocit nikdy celkom nemala. Zrejme to bolo zanietenou činnosťou na viacerých frontoch vrátane tých školských. A možno ma len celodenná tréningová príprava a nekonečná disciplína posilnili niečím, čo by som si nikdy nekúpila. Pretože tam, kde sa pre mnohých vrcholových športovcov život končí, tam sa mne znova začal – potichu a nenápadne.

Dokonca ani v poslednom ročníku strednej školy som nemala ambíciu pracovať v televíznom priemysle, no že chcem študovať vysokú školu, o tom som bola presvedčená. Do poslednej chvíle som však mala v hlave dve mimoriadne rozdielne varianty. Tou prvou bola univerzita v Amerike, kam odchádzalo veľa mojich tenisových rovesníkov, aby si milovanou hrou, ktorej obetovali všetko, zabezpečili atraktívne štipendium a ešte atraktívnejší mimoškolský život. Avšak, nie je všetko zlato, čo sa blyští a celkom pekne zaligotať sa vie aj slovenský, na prvý pohľad neperspektívny, no v konečnom dôsledku veľakrát stabilnejší život.

Eso menom Paneurópska vysoká škola

Hru vysokých škôl som rozohrala s viacerými kartami, no najjasnejšie žiarila len jediná, tá Paneurópska. A po troch rokoch jej štúdia by som na ňu vsadila znova. A bez váhania! 🙂

Hoci som pri vysoškolskom výbere celkom presne nevedela, čo chcem, vedela som, čo nechcem – stres z bezmocnosti pri povyšovaní sa egom ovládaných vyučujúcich, z nekonečného memorovania ešte nekonečnejších teórií a, najmä, z “pretrpených” piatich rokov štúdia niečoho, z čoho zdanlivej reprezentatívnosti čerpá hrdá babka či spokojný otec, no povrchnosťou riadená voľba si nakoniec vyberie svoju daň. Zo študentských recenzií, propagačných materiálov a v rámci dňa otvorených dverí aj z osobného dojmu som dospela k presvedčeniu, že Paneurópska vysoká škola mi môže poskytnúť potrebný komfort vďaka modernej, ústretovej a “študentomilovnej” filozofii. V uvedenom predpoklade ma zásadne podporovala aj mamina, čo bolo naozaj príjemné. 🙂 A keďže som v rámci strednej školy vyrástla na marketingovej a sčasti aj mediálnej komunikácii, voľba Fakulty masmédií ako príbuzného odboru bola jasná. Najsilnejším rozhodovacím elementom však bolo niečo, čo sa nedá vysvetliť, len cítiť. Intuícia, podvedomá príťažlivosť.

ŠTÁTNA versus SÚKROMNÁ vysoká škola

Kým som čakala pred stredoškolským kabinetom na podpísanie svojich dvoch žurnalisticky zameraných vysokoškolských prihlášok, prečítala som si správu o likvidácii investigatívneho novinára Janka Kuciaka. Na okamih som zauvažovala, či sa chcem vystavovať podobnému riziku, avšak bola to úvaha povrchná a krátka, moje rozhodnutie nemeniaca. Áno, čelila som tvrdeniam, že s diplomami zo súkromných vysokých škôl firemní personalisti mieria rovno do koša, že prednášky sú plné nekvalitnej výučby adresovanej rozmaznaným detičkám, že budem platiť, keď môžem štúdium podobného odboru absolvovať na štátnej, teda bezplatnej škole. Azda najviac pochybností do môjho rozhodovania vnieslo tvrdenie o údajnom cielenom neuznávaní skúšok za účelom získavania peňazí v rámci tretích pokusov. Dnes už viem, že to bol čistý mýtus. Takmer všetky skúšky máme možnosť absolvovať v predtermíne, dokonca som žiadnu nemusela opakovať.

Dojmy nie sú pojmy – skvelá Fakulta masmédií

A či sa potvrdili ostatné uvedené prognózy mojich “poradcov” opreté o nespoľahlivé predsudky a neoverené dojmy? 🙂 Ani v jednom prípade. Pobyt v škole je pre mňa oázou príjemného času s kamarátmi z radov spolužiakov i nespolužiakov, ba dokonca aj pedagógov. Ak by som mala povedať meno obľúbeného, vymenujem azda všetkých. Zo srdca – z toho, ktoré oni pretavujú do dobrej nálady na prednáškach a do ústretovosti mimo nich, do vytvárania pocitu, že nič nie je nemožné.

Tretí rok sa venujem práci televíznej reportérky. Šťastie a záujem, aký vo mne uvedená profesia pravidelne vyvoláva, ma miestami samu prekvapuje, no tým najpríjemnejším spôsobom.

Paneurópska vysoká škola sa teda medzičasom stala dôležitým článkom môjho malého mediálneho sveta.

Či bude moja budúcnosť patriť médiám, neviem, už raz som sa totiž presvedčila, že osudové vedenie je nenápadné, no o to presnejšie… 🙂

…svoju milovanú školu a ľudí v nej však budem chváliť, nech som kdekoľvek… tak, ako doteraz!:)

Autor: Kristína Mišová

<<< Späť