Mgr. Katarína Otčenášová

Tých päť rokov nie je úplne na škodu

Úspešná absolventka Fakulty práva PEVŠ si atmosféru v práci pochvaľuje. Najmladšia v advokátskej kancelárii AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA si po príchode z holandskej The Hague University vybrala PEVŠ. Právnikov je na Slovensku naozaj veľa, no Katarína Otčenášová má pre nich radu, ktorá im môže pomôcť.

— Praxovala si už počas školy alebo až ako koncipientka?

Ako študentka na The Hague University som začala pracovať na právnom oddelení americkej softvérovej spoločnosti, Bentley Systems. Práca interného (tzv. in-house) právnika do veľkej miery spočíva v spolupráci s externými advokátskymi kanceláriami. Tu som pochopila, že ja chcem byť na druhej strane, teda na mieste advokáta z takej externej advokátskej kancelárie. V poslednom ročníku bakalárskeho štúdia na The Hague University som teda prišla na Slovensko a začala som pracovať ako študentka v advokátskej kancelárii Čarnogurský ULC. Po približne deviatich mesiacoch som začala pracovať na pozícii právnička. Nebola to však koncipientská pozícia, tú som vykonávať nemohla, keďže som nemala ukončené štúdium. V podstate som robila rovnaké veci ako koncipient, len som nemohla chodiť na pojednávania a nebola som zapísaná v Slovenskej advokátskej komore. Koncipientom som až od júna tohto roka v AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA.

— Takže ťa čaká ešte päť rokov.

Áno. Ešte veľmi dlhá doba.

— Ako vnímaš päťročnú koncipientskú prax? Mnohí právnici sa na ňu sťažujú.

Sťažujú, ja sa až tak nesťažujem. Momentálne som veľmi spokojná. Mám tu veľmi dobré podmienky, dobre sa mi pracuje. Nie som tu od rána do polnoci za veľmi nízku mzdu. Keď sa na to pozriem tak, že za dva a pol roka by som mala ísť na advokátske skúšky a vykonávať prácu advokáta, necítim sa ešte na to. Možno o dva roky poviem niečo iné. Ak mám hovoriť za seba, tých päť rokov nie je na škodu. Človek sa veľa naučí a ako advokát bude omnoho skúsenejší. Rozumiem, že keď koncipienti pracujú v otrockých podmienkach, prekáža im, že je to päť rokov.

— Ako vyzerá tvoj pracovný deň?

Veľmi usedene. Ráno pozriem e-maily a idem podľa diára, v ktorom mám naplánovaný deň. Potom začnem s jednotlivými úkonmi.

— A to sú?

Od prípravy rôznych podaní, oznámení cez zmluvnú agendu, telefonovanie s klientmi, úradmi. Práca spočíva najmä v príprave rôznych listín a podkladov. Záleží na tom, čo klient potrebuje. Niekedy revidujem zmluvy, robím dodatky, inokedy pripravujem žalobu, odvolanie.

— Znie to ako celkom veľká zodpovednosť.

Dosť veľká.

— Ako si si na to zvykla? Z bezstarostných školských lavíc až k príprave žaloby.

Človek musí mať istú mieru zodpovednosti. Samozrejme, je to nápor, keď si nie som istá svojím výstupom. No keď mi ďalší dvaja kolegovia povedia, že toto je fajn a môže to odísť, cítim ich podporu a dôveru. Najmä, keď sú tu všetci starší odo mňa.

— Aké je to byť najmladšia vo firme?

Najmladšia som bola aj v predchádzajúcej práci. Pozorujem kolegov, snažím sa čo najviac priučiť. Pri klientoch cítim, že som veľmi mladá, že z ich strany nie je stopercentná dôvera, ako keď oproti nim sedí advokát, ktorý má napríklad dvadsaťročnú prax. Je to prirodzené. Nevnímam to negatívne, je to popud niekde sa posunúť.

— Aké to bolo pripravovať prvú žalobu?

Prvú žalobu som pripravovala ešte v predchádzajúcej práci. Bolo to veľmi ťažké. Aj preto, že mám bakalársky titul zo zahraničia, z holandskej The Hague University. K prvej žalobe bolo veľké množstvo komentárov, nesúhlasu a boja.

— Pamätáš si, o čom bola?

Išlo o cezhraničný spor. Jeden účastník bol na Slovensku a druhý bola zahraničná spoločnosť. Bol to obchodno-právny spor, no už si presne nespomínam, čo bolo merito sporu. Pamätám si, že som riešila prekážku litispendencie. Teda prekážku prv začatého súdneho konania. Znamená to, že už v danej veci prebieha iné súdne konanie medzi rovnakými účastníkmi.

— Čo ti dala naša škola?

Primárne cit pre dôraz na detail a váhu každého jednotlivého slova. Takisto skúšky. Boli úplne iné, než keď som študovala v Holandsku.

— Čo znamená úplne iné?

V Holandsku som mala trojhodinovú skúšku z otvorených, esejových otázok. Skúška na PEVŠ trvala možno desať minút, ale bola zameraná na presný detail, konkrétny fakt či právnu vetu.

— Bola dobrá voľba ísť na právo? Neľutuješ, že si mohla byť napríklad lekárka?

Áno, ako mladá som chcela byť lekárka, ale potom sa to zmenilo. Právo je všeobecne využiteľné, môžem s ním robiť veľa vecí. Advokátku, podnikovú právničku, exekútorku, notárku, tiež môžem robiť na súde, v rôznych úradoch či podnikať.

— Často počuť, že právnikov je priveľa. Cítiš konkurenciu na trhu práce?

Je ich naozaj veľa, to nemožno poprieť. Osobne však konkurenciu nepociťujem.

— Taká si dobrá?

To by som nepovedala. Ale zatiaľ vždy všetko, čo som chcela robiť, sa mi podarilo. Napríklad dostať sa do advokátskej kancelárie. Cítiť konkurenciu medzi kanceláriami, boj o klientov.

— Všetko sa ti podarilo? Žiadnych chýb si sa nedopustila??

Stávajú sa každému. Chyby nerobí len ten, kto nerobí nič. Raz som posielala viacero vyjadrení na viacero správnych orgánov pre toho istého klienta a zamenila som spisovú značku.

— Prezraď aj ne-právnikom, čo sa stane, keď zameníš spisovú značku.

Každé konanie má priradené jedinečné číslo ihneď pri jeho začatí. Na súde je každá vec pridelená do spisovej kancelárie podľa toho, z akej oblasti je spor. Spisová značka sa potom vyskytuje na všetkých dokumentoch, ktoré súd v súvislosti s daným konaním vydá. Rovnako, keď účastníci sporu zasielajú na súd listiny, v podateľni to vedia automaticky prideliť ku konkrétnemu spisu, resp. do konkrétnej spisovej kancelárie. Posielala som viacero vyjadrení naraz na jeden správny orgán, no v rôznych okresných mestách. Na obálke som mala všetko správne, no to, čo išlo do obálky malo zlú spisovú značku.

— Ako na to reagoval tvoj nadriadený?

Hneď som sa priznala. Zamestnávateľ mi povedal, že si váži, že som sa priznala a je to pre mňa ponaučenie. Samozrejme, že nebol nadšený a neusmieval sa. Ihneď sme zvolili taktiku, ako to remedovať (opraviť, pozn. red.) k spokojnosti klienta.

— Kde sa vidíš o desať rokov?

Ako advokátka, tu na Slovensku.

— U niekoho alebo sama vo svojej firme?

Túto predstavu ešte nemám celkom ujasnenú. Môžem si teraz povedať, že budem raz pracovať sama, ale možno bude lepšie, ak budem s niekým spolupracovať. Nevylučujem ani jednu ani druhú alternatívu.

— Nemáš vysnívanú advokátsku kanceláriu, pre ktorú by si chcela pracovať?

Nie. Momentálne mi je dobre tu, kde som.

— A nehovoríš to len preto, že si to tvoj zamestnávateľ prečíta?

Naozaj mi je dobre tu. Kedysi som snívala o veľkých medzinárodných advokátskych kanceláriách, momentálne to vôbec nie je to, čo chcem. Ľudia sú tam zväčša len číslo, pracujú od rána do noci a ich súkromie je značne obmedzené. Je smutné vidieť také mladé, pritom tak strhané a vyziabnuté tváre. Tu sme tri koncipientky a traja advokáti, čo je v našom odvetví malá kancelária. Tu som v priamej línii, s každým klientom sa stretnem tvárou v tvár, poznáme sa po mene, teda nejde len zvuk, ale aj obraz. Je to tu oveľa osobnejšie.

— Čo by si poradila študentom na fakulte práva?

Nech robia čo najviac mimoškolských aktivít – stáže a prax. S praxou som začala v treťom ročníku bakalárskeho štúdia v americkej softvérovej spoločnosti v Holandsku. Keď som sa vrátila na Slovensko, začala som hneď pracovať v advokátskej kancelárii a odvtedy som v advokácii. Trochu to aj ľutujem. Niektorí moji rovesníci majú skúsenosti aj zo súdu, aj od exekútora či notára, z orgánov verejnej správy. Človek potom vie, ako tam zmýšľajú. Kamarát robil na úrade pre verejné obstarávanie a teraz robí v advokácii. Keď pripravuje podanie na úrad pre verejné obstarávanie, vie, ako sa tam na to budú pozerať a vnímať to. Keď niekto má prax na súde, pozerá sa na žalobu inak. Určite by som študentom odporučila, nech ako stážisti skúšajú všetko možné od protimonopolného úradu až po krajskú prokuratúru. Párty život nikomu neujde.

Text: Radovan Kopečný

Foto: Zuzana Dúbravová

Zdroj: Like magazín pevš